4. Terénne práce ………………………………………………………… 19

Milý čitateľ – mapár, berúc do ruky túto príručku, vedz, že je to na Slovensku prvý pokus o vydanie akej–takej ucelenej príručky - metodického materiálu, ktorý by sa zaoberal - v stručnosti povedané – o tom, ako urobiť mapu pre orientačný beh. Samozrejme, mapou pre orientačný beh sa nemyslí len mapa pre orientačný beh, ale aj mapa pre lyžiarsky orientačný beh, cykloorientáciu alebo mapy veľkej mierky, napr. pre parkový orientačný beh alebo školské či výukové mapy (ďalej budeme uvádzať len ako “mapy pre OB”). Pohnútka, ktorá nás viedla k tomuto počinu je prostá – potreba takejto príručky. Tento dôvod prevážil nad zlým svedomím, že sa púšťame do niečoho, na čo nemám dostatočné skúsenosti. Radšej však vrabec v hrsti ako holub na streche. Už z uvedených pohnútok je jasný i účel vzniknutej príručky – touto formou šíriť informácie, ktoré všetkým záujemcom sprostredkujú skúsenosti a vedomosti získané za viacero rokov v oblasti tvorby máp pre orientačný beh a tak vyplniť prázdny priestor v tejto oblasti. Lebo múdry je ten, kto sa učí na chybách, najmä nie vlastných. Príručka sa snaží toto porekadlo uviesť do praxe. Snaží sa viac-menej chronologicky pojednávať o jednotlivých činnostiach, ktoré musí mapár vykonať, aby dosiahol svoj cieľ – vytvoriť mapu pre orientačný beh. Keďže na príručke spolupracovalo viacero autorov, z ktorých má každý svoje skúsenosti a metódy, príručku netvorí jednoliaty text – ak sa v nej stretnete s rôznymi názormi a skúsenosťami týkajúcimi sa jednej veci, prosím, vyberte si. Príručka je určená predovšetkým nadšencom a začínajúcim v tejto oblasti, verím však, že i skúsení mapári si v nej nájdu nejaký ten námet, postreh, praktickú skúsenosť alebo radu, ktorá im pri mapovaní pomôže. V príručke sa snažíme uviesť bližšie informácie o nasledovných okruhoch problémov:

• Právne súvislosti
• Prípravné práce
• Terénne práce
• Kancelárske práce
• Tlač

A teraz, milý čitateľu, už len úprimné prianie, aby Ti bola táto príručka aspoň v niečom užitočná a pomohla pri kvalitnej tvorbe máp pre orientačný beh. Zároveň sa chcem poďakovať mojim spolupracovníkom i recenzentom, ktorí sa svojou mierou zaslúžili o vznik tohto dielka, konkrétne Petrovi Bartákovi, Martinovi Bidimu Bednárikovi, Jánovi Ďurínovi, Jánovi Furuczovi, Zdeňkovi Medvědovi Lenhartovi, Romanovi Sučíkovi, Dušanovi Kotúčovi Richterovi a Martinovi Václavíkovi .

Rado Jonáš, vedúci autorského kolektívu.

(Rado Jonáš)

Následne uvediem stručný výťah relevantných častí vyššie uvedených právnych noriem:

§ 1 upravuje práva a povinnosti fyzických a právnických osôb, ako aj orgánov štátnej správy okrem iného: “v mapovaní” a “pri činnostiach spojených s tvorbou a vydávaním kartografických diel”

§ 2, odsek 7 a 8 obsahujú definície:

Kartografické dielo, najmä mapa, mapový atlas alebo glóbus, je výsledok kartografického znázornenia Zeme, kozmu, kozmických telies, alebo ich častí, objektov, javov a ich vzťahov spolu s textovým a iným doplnením. (Podľa môjho názoru sem mapy pre OB patria).

Odsek 1, Fyzické osoby a právnické osoby, ktoré vykonávajú geodetické a kartografické činnosti, sú povinné najmä (okrem iných povinností):

a podľa písmen e) a f) bezplatne odovzdať dva výtlačky vydaného kartografického diela v analógovej (t.j. papierovej) forme do archívov.

Operátom sa rozumie výtlačok mapy zo súboru máp, ktoré tvoria štátne mapové dielo (v písmene d) uvedené kartografické dielo). Úradom sa rozumie Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (ÚGKaK SR), Stromová 1, Bratislava.

Vyhláška ÚGKaK SR č. 178/1996, ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o geodézii a kartografii.

Konkrétna podoba týchto údajov na mapách pre OB je opísná v kapitole 5.3 Ostatné informácie na mape a design.

Ak je ako podklad použitá Základná mapa SR v mierke 1:10000, je nutné uviesť, že jej vydavateľom je ÚGKaK SR. Ak je ako podklad použitá iná mapa pre OB, uvedieme jej vydavateľa a rok vydania .

Nikde sa v tejto vyhláške ani v predchádzajúcom zákone nehovorí o tom, kto môže byť vydavateľ. Z toho potom zrejme vyplýva, že ním môže byť ktorákoľvek svojprávna fyzická osoba alebo právnická osoba.

K vydaniu mapy pre OB sa viaže i Zákon č. 383/1997 Z.z. Autorský zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení neskorších predpisov. [6] Podľa § 6, odsek 1 písmeno j): predmetom autorského práva je aj kartografické dielo v analógovej alebo inej forme (analógovou formou rozumej výtlačok na papieri). Je treba poznamenať, že samotný autorský zákon je vo viacerých svojich ustanoveniach nejasný, ba i odporujúci si sám sebe. Je však nesporné, že podľa § 10, odsek 3 autorské právo na vydaný zborník, kartografické dielo a časopis vykonáva vydavateľ (t.j. prevažne oddiely, kluby alebo zväz). Je však nejasné, do akej miery. Podľa výkladu autorského zákona od P. Muríňa [6] len pokiaľ sa týka použitia formou vydania, t.j. i opätovného vydania. Čo sa týka použitia mapy ako podkladu pre vznik novej mapy, domnievam sa, že podľa výkladu má toto právo zrejme autor, nie vydavateľ.

Ďalšími právnymi predpismi, ktoré sa viažu na tvorbu mapy pre OB sú najmä právne prepisy upravujúce vstup na pozemky:

• zákon č. 61/1977 Zb. z 26.októbra 1977 o lesoch
• zákon č. 287/1994 Z. z. z 23. augusta 1994 o ochrane prírody a krajiny

a) V tomto prípade si najprv všimnite, či mapa bola kreslená digitálne alebo ručne. Buď sa to dočítate v tirážnej tabuľke alebo rozdiel vybadáte priamo z kresby mapy. Mapy kreslené digitálne obvykle autor, správca mapy, vydavateľ alebo tlačiareň uchováva aj po jej vytlačení v podobe dátového súboru. Ak chcete mapu pre OB použiť priamo ako podklad (tj. nielen ako poradný zdroj informácií), slušnosť a rešpektovanie autorských práv káže obrátiť sa na autora alebo toho, ktorý je v tirážnej tabuľke uvedený za symbolom © (copyright). Môžete ho poprosiť o dátový súbor, ktorý s výhodou využijete pri príprave podkladov na mapovanie. Autor vám okrem toho môže poskytnúť cenné informácie, ktoré vám môžu ušetriť množstvo času a námahy. Odporúčam aj vám, aby ste po odovzdaní vášho súboru do tlače uchovali kópie aj u seba na nejakom spoľahlivom médiu (v poradí spoľahlivosti CD-ROM, ZIP disk, pevný disk atď.) Cena jedného zapisovateľného CD je cca 90 Sk a jeho kapacita 600 MB.

Západné Slovensko a Bratislava:

Pekná cesta 15

P.O. Box 19

830 04 Bratislava

telefón: 07/ 44 87 32 61

Stredné Slovensko:

Partizánska cesta 9

974 01 Banská Bystrica

telefón: 088/4143082

Východné Slovensko:

040 01 Košice

telefón: 095/6228555

Chlumeckého 4, 827 45 Bratislava, telefón: 07/43427533, 07/43334822.

Mapy b), c) vydával a copyright vlastní Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (predtým Slovenský úrad geodézie a kartografie), spracovávala ich Geodézia, š.p. (dnes Geodézia Bratislava, a.s.) a tlačila buď Slovenská kartografia, š.p. (b) alebo Geodézia, š.p. (c).

V hlavnom stane GKÚ na Chlumeckého majú listy ZM aj v rastrovej podobe. Vo vektorovom formáte DGN (Microstation) majú iba niekoľko listov z východného Slovenska. (Pozor, treba žiadať konverziu do vektorového výmenného formátu DXF, do OCAD-u 6,7 sa iný formát importovať nedá.) Viac o cenách a podmienkach použitia sa dozviete na stránke http://www.gku.sk.

d) katastrálne a účelové mapy sú vhodné pre mapovanie v sídlach. Neobsahujú výškopis. Tieto mapy sú obvykle jednofarebné a dosť neprehľadné. Neobsahujú väčšinu topografických prvkov, ktoré sú predmetom záujmu v OB. Ich mierky sú pre naše potreby zbytočne veľké a vhodný podklad z nich vytvoríme až zmenšením, čo je vzhľadom na ceny mapových listov dosť zbytočným mrhaním prostriedkami. Katastrálne mapy nájdete okrem pracovísk Mapovej služby GKÚ aj na rôznych úrovniach štátnej správy (okresné úrady)

Aktuálne ceny mapových listov k 12.07.1999

Pri surfovaní po Internete som narazil na stránku ešte jedného zo spomenutých subjektov - Geodézie Bratislava, a.s.: http://www.geodezia-ba.sk.

e) Tieto mapy sú po stránke výškopisu a väčšiny polohopisu odvodeninami základnej mapy, pričom kvalita tohto odvodenia veľmi závisí od konkrétneho vyhotoviteľa. Ani lesnícka mapa bez výškopisu nie je výnimkou. To, čo je v lesníckych mapách naviac, tj. klasifikácia porastov a ich rozhrania, nevyváži ich nedostatky. V poslednom čase sa situácia v lesníckej kartografii zlepšuje vďaka využívaniu fotogrametrie. Napriek tomu začiatočníkom použitie lesníckych máp neodporúčam. Aj keby bola mapa akokoľvek dobrá, začiatočníkovi hrozí nebezpečenstvo nekritického prebratia rozhraní porastov, ktoré sú v lesníckych mapách klasifikované podľa úplne iných kritérií než prebehnuteľnosť (vek, druhové zloženie).

f) vojenské mapy – poskytujú často viac a spoľahlivejších informácií využiteľných pri mapovaní ako ZM, ale skúsenosti s nimi z dôvodu donedávnej utajenosti sú minimálne. V dnešných dňoch už je možné sa k nim dostať na adrese: Ministerstvo obrany SR, Generálny štáb ASR, ul. M. Rázusa 7, 911 27 Trenčín, tel. 0831/430590, p. Luňáková resp. Plk. Ing. P. Baric. Najväčšia mierka je 1:10000, tieto mapy sú však staré a nekompletné, vyhovujúce môžu byť mapy v mierke 1:25000. Sú to kvalitné topografické mapy zhotovované fotogrametricky. Momentálne je to najsústavnejšie obnovované mapové dielo na území SR. Tiež polohová presnosť v ich mierke je najvyššia. Vzhľadom na ich mierku je ale miera generalizácie vyššia a teda podrobnosť znateľne nižšia. Pre potreby tvorby mapy pre OB doporučujeme použiť len v prípade, že iné mapové podklady sú nedostupné a autor si netrúfa pracovať na čistom papieri.

g) "surová" letecká snímka (raw aerial photo) je snímka v stave, v akom bola získaná leteckým snímkovaním. Je skreslená projekčnou sústavou použitého fotografického prístroja, jeho náklonom voči zvislici a dvom komplementárnym súradnicovým osiam a najmä reliéfom terénu. Korekciou prvých dvoch vplyvov vzniká prekreslená letecká snímka. "Surové" letecké snímky sú obvykle dostupnejšie prekreslené letecké snímky, ortofotosnímky a ortofotomapy. Ich skreslenie síce býva v 5% tolerancii, ktorá by mala pre účely OB postačovať [5], takmer každý mapár ho však postrehne už pri vytváraní siete. Navyše, prevzatie vrstevníc zo základnej mapy do "surovej" leteckej snímky je takmer nemožné a nesúlad by zistil každý priemerne zdatný orientačný bežec. Východiskom by mohla byť kombinácia vyhodnocovania polohopisu z tejto snímky a konštrukcie výškopisu pomocou výškomera, stojí to však za to jedine tam, kde v snímke vidíme aj jemné detaily, ktoré by sme inak museli prácne zameriavať. Podobne ako mapy, aj letecké snímky sú v mierke (snímková mierka), ktorá sa vzhľadom na uvedené skresľujúce vplyvy mení od stredu k okrajom snímky. Táto zmena je nerovnaká u surovej snímky (teda od stredu sa snímková mierka mení smerom ku každému okraju rôzne) a približne rovnaká u prekreslenej snímky. V oboch prípadoch je teda možné hovoriť len o približnej snímkovej mierke. Najčastejšie sa vyskytujú snímky v mierkach cca 1:22000~27000 (zhotovované pre obnovu vojenských máp 1:25000) alebo v mierkach okolo 1:12500 (snímané pre obnovu ZM SR 1:10000).

h) ortofotosnímka vzniká z prekreslenej leteckej snímky korekciou vplyvu nerovnosti reliéfu. Historicky bola produkovaná analógovo na tzv. diferenciálnom prekreslovači, dnes však takmer výlučne digitálne s využitím digitálneho modelu terénu (DTM). V takom prípade ide o digitálnu ortofotosnímku a je teda možné ju použiť aj v digitálnom tvare. Metrickým vyhodnocovaním leteckých snímok sa zaoberá časť geodézie - fotogrametria. V prípade nemetrickej extrakcie informácii (zväčša účelových) hovoríme o interpretácii (niekedy tiež fotointerpretácia).

i) ortofotomapou sa nazýva ortofotosnímka doplnená vektorovými (líniovými, bodovými aj plošnými) informáciami vyhodnotenými fotogrametricky (napr. aj výškopisom) a znázornými mapovými symbolmi. Ideálne je získať ortofotomapu v digitálnom tvare, čo následne umožní rozhodovať o tom, ktoré vyhodnotené prvky použiť (a vytlačiť) pre finálnu prípravu podkladu do lesa.

V júli 1999 vydal VKÚ Harmanec atlas ortofotomáp Bratislavy, ktoré môžu poslúžiť ako podklad. Sú výbornej kvality, mierka 1:6000, farebné, vcelku čerstvé, cena celého atlasu je cca 1500 Sk. Využiť sa dajú najmä v lesnatej časti a v novej zástavbe (sídliská). Starú zástavbu je lepšie zobrať z štátneho mapového diela (kvôli tieňom budov na ortofotomapách). Podobný atlas VKÚ uvažuje vydať i pre Banskú Bystricu a Košice.

k) Najmä pri spoločných mapových dielach sa vám môže stať, že základnú sieť vám jeden z kolegov vymeria. V bežných prípadoch by bolo plytvaním jeho i vaším časom, keby ste ju nevyužili. Je však dobré overiť si súhlas severu. Odchýlky medzi dvoma buzolami bývajú aj niekoľko stupňov! Metód zistenia odchýlky je niekoľko. Nameraná odchýlka sa potom dá dobre korigovať pomocou buzoly s deklinačným krúžkom, napr. SPORT 4. Menej vhodným riešením je pridávanie/ uberanie zistenej odchýlky k nameranému azimutu.

Tento prístup odráža môj súkromný názor, že mapa pre OB akejkoľvek mierky má byť ideálne zväčšeninou “pätnástky“. Keď teda pri mapovaní “pätnástky“ musí stačiť “sedemapolka“, musí pri mapovaní “trojtisícky“ bohato stačiť “trojtisícka“. Ak však niekto chce zachytiť v mape výrazne viac objektov, než takýto prístup umožňuje, musí obvykle zmenšiť veľkosť symbolov a uľahčiť si aj ich zakresľovanie voľbou väčšej mapovacej mierky, než je mierka finálna.

Pri kopírovaní veľkej predlohy po častiach je vhodné ukladať ju do kopírky stále rovnako orientovanú. Bežná kopírka totiž nedodržuje rovnaký pomer zväčšenia v pozdĺžnom a priečnom smere a rôzne orientované časti by pri kompletizovaní spolu nepasovali. Čierno-biela kopírka obvykle postačuje, farebná je vhodná na staršie mapy.

Ďalšou (digitálnou) technikou zmeny mierky podkladu je jeho naskenovanie s istým rozlíšením a prepísanie tohto rozlíšenia. Ak napríklad naskenujete leteckú snímku, ktorá je v mierke 1:25000 pri 600 DPI, tak zmenou tejto hodnoty na 180 DPI získate snímku v mierke 1:7500. Pozor, nejde o prevzorkovanie (veľkosť súboru sa prepísaním DPI nezmení), ale o malý nevinný podfuk, ktorého jediným, ale postačujúcim účelom je zmena mierky! Závisí len od softvéru, či vám to dovolí a či spraví presne to, čo si prajete.

Podklad by sa dal s výhodou vytlačiť na priehľadnú plastovú fóliu aj na kopírke alebo počítačovej tlačiarni. Táto možnosť je síce progresívna aj cenovo dostupná, ale dosiaľ málo využívaná skôr z dôvodu konzervatívnosti mapárov. Verný tradícii budem preto aj ja v ďalšom texte predpokladať, že podklad je papierový.

Iste nie je vhodné vyraziť do terénu iba s takýmto papierovým podkladom. Raz skúsiť je priveľa. Papier treba ešte v pravý čas pokryť vhodnou fóliou a kresliť na ňu. Musí byť priehľadná, ale pritom matná, rozmerovo stála pri zmenách vlhkosti a teploty. Musia na nej držať farby nanesené pentelkami a farbičkami i za vlhka tak, aby sa dali ešte vygumovať. Najlepšia je fólia, na ktorú sa dá kresliť z oboch strán, napr. kvôli nakresleniu siete poludníkov na zadnej strane fólie, resp. iných informácií, ktoré považujeme pre prácu v teréne za dôležité a už definitívne. To, ako na fóliu chytajú a ako sa gumujú farby, najlepšie otestujeme v obchode ešte pred jej nákupom. Do obchodu si jednoducho so sebou prinesieme, nedbajúc na všeobecné pohoršenie, všetky lesné ceruzky a gumu. Vyplatí sa to: Už som sa stretol s fóliou, z ktorej sa nič nedalo vygumovať, i s fóliou, z ktorej sa síce gumovať dalo, ale na vygumovanú plochu už farbička znovu nechytila. Rado používa fóliu značky Aarque, výrobok č. 04285, ktorú dostať vo firme TEPEDE SLOVAKIA s.r.o. na Pluhovej ulici 2 v Bratislave, tel. 44452766 v cene cca 30 Sk vrátane DPH za formát A3 (majú v tomto balení, ale podľa posledných skúseností chcú predávať len väčšie množstvo). Stretol sa už i s francúzskou kresliacou fóliou značky “Polydalbe“ vo forme rolky, rozmery 90cm x 20m, hrúbka 80 mikrónov, ide o polyesterovú polomatnú fóliu.

Bez ohľadu na to, či sa pri ďalšom postupe rozhodneme pre vodotesnú alebo vodopriepustnú zostavu doska-podklad-fólia, je dobré vodovzdorne upraviť aspoň papierový podklad a to buď polaminovaním alebo oblepením tenkou priehľadnou lepiacou páskou. Musíte si však dať záležať, aby ste tým poklad nezdeformovali viac, než potenciálne vlhko. Ak je lepiaca páska hrubá, vyrobíte si tak na podklade schodíky, ktoré budete cítiť aj pod fóliou a ktoré sa určite prejavia na kvalite kresby. Ak sa domnievate, že nevýhody takejto ochrany prevážia nad jej výhodami, mali by ste predsa páskou ochrániť pred zmazaním aspoň vlícovacie značky a jeden severník. Zásadne neodporúčam nalepovať na podklad samolepiace kresliace fólie - neoddeliteľnosť fólie a podkladu síce vyrieši problémy s vodovzdornosťou a spasovávaním, ale výrazne sťaží odlišovanie detailov v podklade od detailov na fólii.

Odstrihneme si kus kresliacej fólie o niečo väčší, ako je podklad - celý mapovaný priestor v jednom kuse.

Celok nalepíme na kresliacu dosku z tvrdého, tuhého, ľahkého, nenasiakavého, nemagnetického a elektricky nevodivého materiálu. Ja používam laminát. Najmä pre začiatočníka je dobré mať sever orientovaný podľa niektorého (rovného!) okraja dosky, ktorý tým pádom môže využívať ako poludník. Nie je to však nevyhnutnosť. V prípade veľkých fólií treba uprednostniť také umiestnenie fólie na doske, ktoré nám umožní zmapovať čo najväčšie územie na čo najmenej ústrižkov fólie. Každé strihanie a zlepovanie fólie vnáša nepresnosť.

Všechny požadavky splňuje sendvičová konstrukce - dvě desky z bílé umělé hmoty 1mm silné (hasičské a stavařské výstražné cedule) a mezi nimi asi 2cm silný pěnový polystyrén, vše slepeno epoxydem v tuhou desku. Rohy je třeba epoxydem důkladně vyztužit, olaminovat. Formát nejvýše A4, (nebo i delší a užší), musí umožnit rýsování podle buzoly i ve středu desky při držení obojího jen jednou rukou. Na jednu stranu jehlou narýsovat poledníky podél, na druhou napříč.

Pri zostave dosky, podkladu a fólie do jedného celku si môžeme vybrať jednu z dvoch zásadných alternatív. Prvou je úplná vodotesnosť spojov. Výhoda je v tom, že papierový podklad sa neznehodnotí, nevýhodou je nemožnosť použitia vsúvacieho bieleho papiera. Vodotesnosť však musí byť riadna, v opačnom prípade zakúsime len nevýhody (prenosné akvárium)!

Ak podklad samotný vodovzdorne neupravíme napr. oblepením priehľadnou lepiacou páskou, vlhkom sa znehodnotí (zvlní a pokrúti sa). Vtedy je dobré mať v zásobe viacero jeho kópii, pričom aj na kópiách musia byť tie isté vlícovacie značky ako na origináli! Potom sa znehodnotený podklad dá jednoducho nahradiť čerstvým. To platí aj pre milimetrový papier, pokiaľ je orientovaný podľa severu na fólii. Ak vlícovacie značky umiestnime do uzlov hrubej centimetrovej siete milimetrového papiera, nie je problém vymeniť ho počas mapovania niekoľkokrát. Tu je opäť vhodné pripomenúť, že podklad sa dá vytlačiť/ prekopírovať aj na plastovú fóliu.

Nie je dobré mať sever nakreslený iba na podklade. Vplyvom deformácií podkladu vlhkom sa naruší priamosť a rovnobežnosť poludníkov, takže dostaneme v rôznych častiach mapy rôzny sever! Kresliaca fólia trvalým deformáciám vlhkom takmer nepodlieha, preto je výhodné mať sever vynesený na nej a to aspoň jeden poludník, najlepšie však celú sieť s okom 250m (veľkosť odporúčaná Z. Lenhartom).

Ja mám na doske nalepenú i kapsičku s ceruzkami i puzdro na gumu a tým pádom mám kresliace potreby stále po ruke a pod stálym dohľadom. Nevýhoda - na zorientovanej doske sú ceruzky každú chvíľu na inej strane a hrozí ovplyvňovanie buzoly oceľovými časťami ceruziek (tie sú však sami o sebe nevýhodou, ktorej sa dá vyhnúť už pri výbere penteliek v obchode). Pokiaľ máte vo zvyku každú chvíľu zakopnúť, mali by ste mať ceruzky v kapsičke dosť natesno, aby pritom nevypadli.

Páska je vyslovene zlá, lebo pri odlepovaní zanecháva lep na kresbe a naopak berie farbu z fólie. Chrániť fóliu fóliou je ani nie tak drahým ako kontraproduktívnym riešením - medzi dvoma fóliami sa voda drží omnoho dlhšie ako medzi fóliou a papierom.

Výber kresliacich pomôcok závisí od zvolenej škály farieb, ktorú sa mapár rozhodne používať. Tá je závislá od použitého značkového kľúča (normy). Dnes je to v prevažnej väčšine norma IOF [5], ktorá používa 6 základných farieb – biela, zelená, žltá, modrá, čierna a hnedá. Pre porasty sa používa až 15 kombinácií plošných symbolov (zo žltej, zelenej a bielej), v praxi sa často vyskytnú i kombinácie s bažinami alebo kamenitým povrchom a pod. Každý mapár nepoužíva zrejme toľko farieb, preto má vytvorené svoje originálne značenie. Od toho tiež závisí počet použitých farieb a ich odtieňov pri mapovaní. Minimálna paleta farieb je čierna (obyčajná), zelená, modrá, červená, žltá (a hnedá). Z niektorých farieb sa používajú odtiene (zelená, žltá). Z hľadiska dosiahnutia jemnej kresby je dnes bežným štandardom používanie penteliek s hrúbkou tuhy 0,3 – 0,7 mm. Ide najmä o zakresľovanie líniových a bodových značiek. Ja používam nasledovné tuhy do pentelky:

Zelená 0,5 mm, Polymer, Japonsko

Modrá 0,5 mm, Polymer, Japonsko

Mám aj hnedú, 0,5 mm ?, ?, ale tú nepoužívam, lebo vo vode sa rozpustí a na fólii nezostane nič. Nie je to však prekážkou voči používaniu vodeodolnej hnedej pentelky. Označenie Polymer znamená, že tuha je odolná voči rozpusteniu vo vode. Stretol som sa ešte so žltou, ale na žltú a jej odtiene používam farbičky. Na vynášanie azimutových ťahov používam obyčajnú ceruzku tvrdosti 5H.

Skúsenosti Z. Lenharta hovoria o pentelkách nasledovné:

1. náprsenka ve formě nábojového pásu z podvazkové gumy, pod tužkami kapsička aby nepropadly, nad nimi odklápěcí nepromokavá stříška, popruh kolem krku a guma kolem hrudníku na suchý zip či na zavázání - drží na úrovni horních konců tužek, aby se celý tužkovník mohl vždy kývat do svislé polohy, pevné pořadí tužek.
2. blok polystyrénu v náprsní kapse, díry pro tužky užší (aby tužky šly ztuha) a propálené skrz (aby odtékala voda),nad kapsou klopa proti dešti.
3. Vynález Milana Mitelmana, ktorý som od neho “odkukal”: “nábojový pás na zápästí ľavej ruky pre všetky farbičky a pentelky okrem čiernej, tá visí na šnúrke okolo krku spolu s gumou, pretože ju najviac používam a nemusím ju stále vyťahovať a vkladať, stačí ju pustiť z ruky.

Okrem penteliek sa na rôzne odtiene používajú buď verzatilky alebo klasické farbičky v dreve. Dôležitá je vodoodolnosť. Na odstraňovanie chýb a nepresností na fólii sa používa guma. Jedna z dobrých gúm je guma z papiernictva Merkantil na Palackého ulici v Bratislave za 1 Sk, je vo forme tenkého tmavosivého plátku. Kritériom je dostatočná tvrdosť (mäkká len rozmazáva) a otierateľnosť (musia z nej odpadávať šúlky, aby sa nezašpinila farbou). Kvôli jemnosti gumovania je dôležité mať gumu “zastrúhanú” do špicata (na kúsku šmirgľového papiera). Ja osobne mám gumu zavesenú na šnúrke okolo krku (kvôli nestrateniu).

Z. Lenhart o gume:

Pri mapovaní v teréne meriame polohopis a výškopis. Polohopis sa skladá z bodov a línií, ktorých vzájomná poloha sa v rovinnom priemete určí meraním uhlov a vzdialeností. Výškopis je vyjadrený vrstevnicami, t.j. čiarami, ktoré spájajú body rovnakej nadmorskej výšky. Na konštrukciu oboch nám stačí podklad, ak je kvalitný, čo je však skôr výnimkou. Takže väčšinou pri mapovaní potrebujeme merať uhly a vzdialenosti, čoraz častejšie sa však používa i meranie (nadmorských) výšok jednotlivých bodov pomocou výškomera.

Na MERANIE VZDIALENOSTÍ pri mapovaní mapy pre OB sa ako najbežnejšie meracie zariadenie používajú nohy (živé, najlepšie vlastné), t.j. krokovanie. Dá sa nimi dosiahnuť presnosť, ktorá mapám pre OB postačuje. Vyžaduje to však cvik a prax. Najdôležitejšia zásada je dávať kroky rovnakej dĺžky, či už 1 meter alebo inej. Samozrejme, kvôli zobrazovaniu na fóliu sú jednometrové kroky výhodnejšie. Pri krokovaní počítame dvojkroky (alebo i štvorkroky), je to menej zaťažujúce. Ja osobne si pred začatím mapovania svoje kroky preskúšam a premeriam, poopravím. I v priebehu mapovania robím “námatkové” kontroly a premeriam si cca 5 krát za deň svoj krok tak, že hocikedy pri krokovaní zastanem a presne odrezanou paličkou si zmeriam krok. Presnosť 5m pri krokovaní vzdialeností je vzhľadom na možnosti ich zobrazenia pentelkami na fólii postačujúca.

Názor P. Bartáka:

Ďalšou možnosťou dosiahnutia rovnakého kroku je napnutie etalónu medzi nohy tesne nad kolenami (pre odvážnejších s lepším pudom sebakontroly je vhodná poloha aj tesne pod kolenami – zvyšuje však pravdepodobnosť úderu zeme do tváre). Etalón je nepružná no ohybná hmota (napr. popruhová tkanina na všetkých ruksakoch) v konfigurácii s jednou malou karabínkou (aká sa zvykne používať na kľúče) aby sa dal etalón rýchle ’vypnúť’. Potom stačí už len kráčať s rovnako vystretými resp. rovnako pokrčenými nohami a nastaviť dĺžku etalónu na požadovaný krok (ten bude iný do kopca než po rovine). Pre prípad viacerých dĺžok krokov stačí na etalón spoľahlivo pripevniť viac kovových krúžkov/očiek, do ktorých sa karabínka pripne.

Zvláštne situácie: krokovanie v strmom svahu pozri stať 4.2, Lenhartove skúsenosti.

• pásmo – je presnejšie, ale veľmi prácne
• koliesko na rúčke – presnejšie a menej prácne iba v určitých podmienkach (na rovnom povrchu, v lese kopíruje všetky nerovnosti (kamene, krtince, spadnuté stromy)). Nikdy nezabudnem, ako sa s týmto zlepšovákom od J. Šutora v krtíšskej strži vytešoval na seminári mapárov P. Krišpinský.
• geodetické prístroje – presné, prácne, drahé
• GPS – drahé, presné v závislosti od ceny (avšak na meranie obmedzeného počtu bodov základnej siete najvhodnejšie)
• elektronický diaľkomer

Najnovší trend je používanie elektronického diaľkomera. Ja som vyskúšal diaľkomer od firmy Bushnell (USA), model YARDAGEPRO, COMPACT 600. Je založený na odraze vyslaného laserového lúča od meraného predmetu. Vyzerá ako ďalekohľad, má však len jeden okulár. Pracuje s presnosťou 1 m, vadí mu hmla a drobné predmety medzi meraným predmetom a stanoviskom, z ktorého sa meria (napr. tráva, konárik zo stromu, listy). Meria do vzdialenosti 400 m. Ide doň štandardná 9V batéria, vydrží na 5000 odmeraní. Je to neoceniteľná pomôcka najmä v terénoch, kde sa ťažko krokuje (svah, kamene, konáre, popadané stromy, bažiny, ryhy) a výrazne šetrí čas pri meraní vzdialeností, nie je to však lacná záležitosť. Je to vynikajúca pomôcka podobne ako výškomer a podľa môjho názoru nie je ďaleko doba, keď tento alebo podobný prístroj začnú používať i naši mapári. Uvedený prístroj sa dá objednať a kúpiť vo firme TROMF, Partizánska 71, 97401 Banská Bystrica, tel. 077/4142332, web: www.bb.psg.sk/prezenta/tromf. Majú v ponuke nasledovné modely:

Na MERANIE UHLOV sa používa u nás v prevažnej väčšine buzola, ktorá ukazuje odchýlku daného smeru od magnetického severu, hoci sa môžu použiť i iné prístroje. Pri tejto príležitosti uvádzam skúsenosti Z. Lenharta:

Poznámka: ja vystačím s buzolou z bývalej NDR – Sport 4, má po stranách mierky 1:10000 i 1:15000, tým obslúžim podklad v mierkach 1:5000, 1:7 500 a 1:10000, teda tie, ktoré sa najčastejšie pri mapovaní pre klasický orienťák používajú. Predpokladom je samozrejme krokovať v sústave SI (t.j. dávať metrové kroky), inak je treba mierku na buzole prerobiť, aby sme nemuseli nosiť so sebou kalkulačku, prípadne prevodové tabuľky a zaťažovať tak svoju kapacitu v teréne.

Pre MERANIE VÝŠOK jednotlivých bodov uvádzam znova skúsenosti Z. Lenharta doplnené mojimi poznámkami:

Na rozdíl od polohových měření, kde buzola a krokování jsou přiměřenými prostředky, je dostatečně přesné určování nadmořské výšky a tedy i průběhu vrstevnic nad síly mapařů OB v terénu. Vrstevnicový obraz se dosud v podstatě vždy přebíral z nějaké podkladové mapy, ne vždy to však bylo dost dobré. Pro nezávislé určování výšek známe několik metod, každá však má své nedostatky.

GPS, tj. družicová navigace - nejlacinější přístroje kolem 10000 Kč (V SR je to podobné) nejsou dost přesné (± 50m), drahé jsou sice přesné (až na centimetry), ale stojí statisíce, měření jim trvá dlouho a potřebují další referenční stanici. Všem pak vadí stromy.

Poznámka (P. Barták): Dnes je už možné dostať stroje za cca 20000 Sk v presnosti 3-5 m. Pravda, stromy robia problémy. Preto túto metódu použiť na meranie resp. kontrolu základnej siete bodov (príp. polygónových ťahov). Jeden deň bohato stačí na zameranie cca 50 bodov na ploche 25-30 km2, čo zase zväčša stačí na bežné mapovanie na podklade. Body by mali byť volené na významných polohopisných ale aj výškopisných bodoch (na vrcholoch kopcov, na styku údolí a pod.)

Poznámka: Túto skúsenosť môžem potvrdiť – sám som pri svojej prvej mape použil lesnícky sklonomer, na základe ktorého som vypočítal vzdialenosť vrstevníc, ale to sa dá použiť len na fádnych hladkých svahoch, nie pri zložitejšej stavbe terénu.

V júli 1999 Mapová komisia zakúpila pre SZOŠ digitálny výškomer Cateye AT 110 a už je sprístupnený za určitých podmienok pre všetkých záujemcov. Ide o náramkový výškomer, ktorého parametre sú porovnateľné s vyššie popísaným výškomerom, je lacnejší, menší, má menej zbytočných funkcií. Tento typ výškomera mám vyskúšaný v teréne, výsledky ste mohli otestovať na mape Džury v Spišskej Novej Vsi. Je treba dať pozor na to, že pri nestlačení žiadneho tlačidla počas 5 minút alebo pri nezaznamenaní rozdielu výšky viac ako 4 m sa sám prepne do šetriaceho režimu, čo znamená, že meria len každé 2 minúty. Výškomer tento stav nijako na displeji neindikuje! Návrat do pôvodného režimu je možný stlačením tlačidla “S/S” (hore), “MODE” (dole) alebo “SET” (žlté vľavo). Prakticky totožný (vzhľadom) je výškomer Cateye AT 100, je i oveľa lacnejší, avšak pozor, má jednu nevýhodu! Ak počas asi 5 minút (moje skúsenosti vravia, že sa prepol oveľa skôr) nie je stlačené žiadne tlačidlo, sám sa prepne do šetriaceho režimu, čo znamená, že nemeria výšky vôbec a na displeji sú len hodiny. Na návrat do pôvodného režimu stačí stlačiť tlačidlo START/STOP alebo MODE, pričom nie je zaručené, či si “pamätá” posledné nastavenie (adjustáciu). Nedajte sa preto nabaláchať bratislavskými obchodníkmi v obchodoch so športovými resp. cyklistickými potrebami, keď vám budú tvrdiť, že “katejku” určite majú alebo ju zoženú a nakoniec vám ponúknu Cateye AT 100.

Výškomer Cateye AT 110 Výškomer Oregon Scientific EB833

Používa sa i švajčiarsky výškomer značky THOMMEN, ktorý v Čechách distribuuje Vavrys. Používajú ho chlapci z SHO Cartu Zlín. Je však nepomerne drahší (cez 6000 Kč), je väčší a nie je tak vodotesný ako výškomer značky Cateye, čo považujem za dosť veľkú nevýhodu. Pri mapovaní v teréne v určenom termíne je treba mať všetko vodovzdorne upravené.

(Rado Jonáš)

Mapové dielo vzniká buď prácou jedného mapára v teréne alebo viacerých. V oboch prípadoch je pred začatím samotného mapovania potrebná spoznávacia pochôdzka terénom (rekognoskácia), na základe ktorej sa určí, ako sa budú jednotlivé prvky terénu klasifikovať (najmä porasty). Má to význam najmä vtedy, keď je terén rôznorodý, vyhneme sa tým situácii, že začneme mapovať na jednom mieste s určitým spôsobom hodnotenia, no tento spôsob hodnotenia nemusí byť vyhovujúci na inom mieste mapovaného terénu, čo môže spôsobiť, že začneme napríklad najprv mapovať aj malé vývraty, no na druhej časti priestoru prídeme do terénu, kde je veľa vývratov a takéto malé (zo začiatku mapované) teraz ignorujeme. Čo potom s tými prvými? Prejsť všetko znova a prehodnotiť? Alebo pripustiť nejednotnosť? Vyhneme sa tejto prekérnej situácii práve predbežnou pochôdzkou a stanovením jednotných mapovacích kritérií. Predbežná pochôdzka má ešte oveľa väčší výnam vtedy, keď jeden terén mapujú viacerí mapári, znovu je dôvodom jednotnosť klasifikácie a zabránenie podobným situáciám.

Pre samotnú mapu je samozrejme lepšie, ak ju robí jeden autor. Je tým (aspoň by mala byť) zaručená jednotnosť spracovania. Vyhneme sa tým situácii, že na stykoch dvoch mapárov sú rovnaké prvky terénu hodnotené rôznymi symbolmi (najcitlivejšie sú porasty). Tvorba mapy jedným autorom, najmä väčšej, je však časovo dnes už príliš náročná. Väčšinou sa na mapovaní jedného terénu podieľa viacero autorov. Pri tomto spôsobe mapovania je potrebné zabezpečiť, aby tie časti, kde sa mapári navzájom stýkajú, na seba konkrétne nadväzovali. Je to najcitlivejšia oblasť spolupráce a častý zdroj chýb v mape, ktorým sa treba vyhnúť. Je to možné vyriešiť nasledovne:

1. Sieť línií, ktorá je definitívna (overená), urobí jeden mapár vopred, ostatní mapári už mapujú v tejto sieti, ktorej hranice nesmú meniť.

 

 

2. Vopred rozdeliť terén jednotlivým mapárom, určiť postupnosť mapovania jednotlivých úsekov tak, aby sa dali hranice preberať. Použije sa len jedna fólia, ktorá sa rozstrihá tak, že sa nechá naviac pásik “cca” 0,5 cm vedľa predpokladanej hranice.

V tejto kapitolke konečne prichádzame k tomu, čo sa deje v lese – k najpodstatnejšej fáze vzniku mapy pre OB. Je to podstata ku ktorej ostatné veci prispievajú alebo na ňu nadväzujú. V tejto časti som sa snažil dať dokopy pohľady na mapovanie od viacerých skúsených mapárov. Pred tým, než uvediem ich časti, považujem za potrebné načrtnúť v skratke priebeh mapovania a vysvetliť určité pojmy.

1. Tvorba polohopisu.
2. Tvorba výškopisu.

1. Tvorbu polohopisu môžeme ďalej rozčleniť na:

1. vytvorenie polohopisnej siete línií – tzv. “kostry” mapy,
2. vypĺňanie ôk tejto siete.

s výškomerom:

• určenie výšok bodov potrebných pre vytvorenie vrstevníc (body polohopisnej siete, zlomy terénu, atď., cca 100 – 300 m od seba vzdialených, niekde menej, niekde viac, závisí od výškovej členitosti), ide v podstate o analógiu polohopisnej siete,
• vytvorenie vrstevníc na základe nameraných hodnôt a ich lokálna deformácia (malé dolinky, hrebienky, terasy).

• zosúladenie vrstevníc z podkladu s polohopisnou sieťou, ktorú sme namerali resp. prevzali (napr. z ortofotosnímky) tým, že sieti prispôsobíme vrstevnice
• lokálna deformácia vrstevníc (malé dolinky, hrebienky, terasy).

Na tvorbu polohopisnej siete bodov a línií potrebujeme vedieť vzdialenosti a uhly. Vzdialenosti sa najbežnejšie merajú krokovaním (bližšie pozri stať 3.2). Uhly (azimuty) odmeriame klasickou buzolou.

Základnú sieť tvoríme azimutovými ťahmi. Azimutový ťah (R. Sučík používa termín polygón) pozostáva zo série na seba nadväzujúcich úsečiek, ktoré sú určené dĺžkou (krokovanie) a uhlom (azimut). Najvhodnejšie je využiť kontinuálne, v teréne jasne identifikovateľné línie (cesty, hranice lesa, potoky, vedenia …). Ak je v teréne takýchto línií málo, pomôžme si – v lese si lesníci značia hranice dielcov (základných plošných hospodárskych jednotiek lesa) vodorovnými bielymi (v prípade ochranného lesa červenými) pásmi vo výške 1,30 m. Ich zásadou je, že z jednej značky je vidieť na ďalšiu – využime to! Ak ani lesníci nemajú v lese tieto hranice, pomôžme si sami – líniu si vytvorme tam, kde sa nám najviac hodí – pomocou navešaných toaletných papierov napr. značky Harmasan. Takto namerané uhly a odkrokované vzdialenosti vynášame na fóliu pomocou buzoly a tvrdej ostrej čiernej ceruzky (preto treba na buzole mierku, preto treba na fólii vykreslené poludníky, preto treba mať čo najjemnejšie tuhy, gumy, ruky ...). Zásadou je začať v známom (z podkladu) a skončiť v známom (z podkladu) bode.

Tu prichádzame k základnej mapárovej dileme – veriť či neveriť podkladu (prejavuje sa i v skúsenostiach R. Sučíka a Z. Lenharta). Môžeme si pomôcť nasledovne. Určime si jeden bod v podklade za správny (najlepšie nejaký výrazný bod). Celý azimutový ťah si naplánujem tak, že začne i skončí v tom istom bode. (Rovnako postupujeme pri mapovaní bez podkladu.) Tým, že robíme chyby (zákonite, verte mi) pri meraní i vynášaní, zriedka kedy sa na fólii dostaneme do toho istého bodu. Ak nie je odchýlka veľká, tu je návod na jej odstránenie (vyrovnanie azimutového ťahu):

Analogicky to urobíme pri otvorenom ťahu, len nevyrovnávame na východiskový bod (Z), ale na koncový bod známy z podkladu alebo z už overeného merania.

Ak je odchýlka veľká, stala sa niekde chyba: buď v našom meraní, ak máme skončiť vo východzom bode, alebo ak máme skončiť v inom bode, môže byť chyba prípadne ešte v podklade.

Ale aby som neodbočil od pôvodnej myšlienky: pri azimutovom ťahu, ktorý vychádza a končí v jednom bode, sledujeme priebeh ťahu – t.j. či sa zhoduje s priebehom línií v podklade. Tento súlad nám dá informácie o kvalite podkladu – či je korektný alebo menej (podmienkou je samozrejme správne krokovanie (meranie vzdialeností) a správne azimuty (meranie uhlov)). Ak nám ťah vyjde v poriadku, môžeme naň nabaľovať ďalšie ťahy a takto vytvoriť celú sieť. Ak nie, buď menšiu odchýlku vyrovnáme alebo pri väčšej odhalíme svoju chybu (znova zmerať) alebo chybu v podklade (nebrať ho viac do úvahy pri tvorbe siete). Najčastejšou vlastnou chybou sú:

• zle vynesené magnetické poludníky
• nesprávna mierka mapy
• nesprávna mierka na buzole
• dlhé kroky z kopca
• chyba o 10 pri počítaní dvojkrokov
• azimut narysovaný z iného bodu
• azimut narysovaný o 90ş alebo 180ş chybne
• buzola so 400 dielnym kruhom a uhlomer s 360 stupňami
• nepresné rysovanie
• mäkká a tupá ceruzka
• zadrhávajúca sa alebo príliš voľne sa otáčajúca buzola

• viacerými uhlami (2 alebo 3), t.j. zameraním polohy objektu z viacerých bodov (A a C).

• ktoré objekty do mapy dám – tzv. generalizácia
• aké symboly objektom priradím (tu máme pomôcku – normu IOF (tzv. mapový kľúč)[5])

Tvorba výškopisu pomocou výškomeru [3]

Ja len doplním, že sa jednalo o mapovanie mapy Christlová použitej na Svetový pohár v OB v roku 1998 vo Vysokých Tatrách.

Doplním len moje skúsenosti s prácou s výškomerom. Limitujúcim faktorom presnosti merania výšok je čas. Z toho dôvodu sme pri mapovaní v štvorčlennom tíme v teréne s dostatočne hustou sieťou komunikácií zvolili nasledovný postup. Najprv sme autom prešli celý priestor a namerali základné výšky tam, kde sme sa autom dostali. Takto získané a vyrovnané hodnoty sa stali referenčnými pre ďalšie meranie. Potom sme na zhustenie siete nameraných výšok použili bicykel. Až tam, kde sme sa nedostali ani autom ani bicyklom, sme použili nohy. Vychádza to z nutnosti obmedziť čas, ktorý meriame za účelom získania čo najpresnejšieho výsledku. Samozrejme, predpokladom je mať k dispozícii auto a bicykel.

Pro mapování jednoduchých terénů s dobrými podklady je výškoměr i nadále zbytečnou a drahou hračkou. Pro mapování na podkladech bez vrstevnic (např. ortofoto běžné v Rakousku), pro mapování v nepřehledných a složitých oblastech, ale i pro práci ve strmých svazích, stejně jako pro mapaře s horším citem pro vrstevnice se dle mého názoru investice do výškoměru vrátí již na první mapě.

Pri tvorbe výškopisu bez výškomeru musíme vychádzať z už existujúceho podkladu. Tvorbu vrstevníc bez žiadneho prístroja na “čistý papier” neovládam, preto budem popisovať využitie existujúceho podkladu, v ktorom už vrstevnice sú. Pre znázornenie terénnych tvarov, ktoré v podkladoch nemáme znázornené, pomocou vrstevníc, je vhodné najprv krokovaním a azimutmi zmerať a vyniesť na fóliu jemnými čiarami základné línie, ktorými sú tieto tvary určené, t. j. údolnice (dná dolín), chrbátnice (najvyššie miesta hrebeňov), päty svahov, vrchy svahov, zlomy terénu. Z podkladovej mapy zoberieme ako “pevné” body tie, u ktorých je udávaná nadmorská výška. Medzi nimi a na líniách, ktoré sme namerali (cesty kolmé na svah, dná dolín, chrbáty, päty svahu apod.) potom preberieme rozostupy vrstevníc z podkladovej mapy alebo navrhneme podľa odhadu sklonu svahu nové rozostupy. Takto naznačené kúsky vrstevníc očíslujeme (0-9), pospájame ich a pritom lokálne deformujeme podľa skutočnej situácie. Vrstevnice sa nekrokujú a nemerajú vo vodorovnej rovine po svahu. Najprv sa navrhnú vrstevnice nad svahom a pod svahom, potom sa dorobí svah. Lokálne sa vrstevnice môžu presunúť na vyjadrenie terénneho tvaru (hrebienka, dolinky, terasy, zlomu svahu). Chce to tiež cvik, priestorovú predstavivosť a “videnie očami bežiaceho pretekára”.

Problémom často býva vykresliť vrstevnicami veľkú priehlbeň vo svahu. Nikdy neprerušujte vrstevnicu kvôli inej vrstevnici (tej, ktorou je nakreslená oná priehlbeň), nedáva to logiku. Pri tvorbe vrstevníc v zložitej oblasti si navrhnite vrstevnice (i pomocné) bez ohľadu na to ako idú v okolí a potom ich vhodne prepojte s okolnými a rozhodnite, ktorá bude základná a ktorá vedľajšia. Problémy tvorby vrstevníc a vykresľovanie terénnych tvarov pomocou nich podrobne popisuje Aljošin [1]. Ten istý autor vo svojej knihe popisuje metódy konštrukcie vrstevníc “na čistý papier” po vytvorení polohopisnej siete a využívajúc pritom sklonomer alebo jednoduché pomôcky na vytýčenie vodorovnej roviny.

A to sú vlastne základy mapovania. Je s ním ďalej spojených viacero “fígľov”, rád, pomôcok a skúseností. Ďalej vám ponúkam na túto istú tému skúsenosti Romana Sučíka a Zdeňka Lenharta, ktoré vám bližšie opíšu túto činnosť a ponúknu vám množstvo praktických rád.

Pre príklady netreba chodiť ďaleko. Ja si vypomôžem mapou z oblasti Spiša s malebným názvom Džury. V tiráži tejto mapky sú uvedené informácie o tom, akým spôsobom toto dielo vznikalo. Všeobecný začiatok každého mapovania súvisí aj so zháňaním vhodných podkladov. V našich podmienkach je to v prevažnej miere dielo Základná mapa SR v mierke 1:10000. Na mape Džury sme si ešte vypomohli “vyhodnotenou” leteckou snímkou. Do úvodzoviek som to dal preto, lebo snímka nebola vyhodnocovaná profesionálne na príslušnom zariadení, ale špeciálnym svojpomocným postupom, ktorý neriešil danú oblasť ako celok. Z týchto počiatočných informácií vyplýva to, že pri použití týchto dvoch východzích podkladov, resp. pri ich spojení, je veľmi pravdepodobné, že môže dôjsť ku komplikáciám. Trochu odbočím, aby som zdôraznil určité veci.

Mapa, ako rovinná kresba má znázorňovať nerovinný trojdimenzionálny priestor. Tretí rozmer je v nej vyjadrený vrstevnicovou kresbou. Keď si ju odmyslím, dostávam do vodorovnej roviny premietnutý dvojrozmerný obraz terénu, takzvaný polohopis. Polohopis je prvoradá záležitosť, ktorú musím ako mapár vyriešiť, až potom nasleduje výškopis čiže vrstevnice. Ináč povedané, každý objekt na mape mi musí sedieť polohovo, potom nemusím neprirodzene deformovať výškopis, aby som vyrovnal chyby polohopisu.

Polohopis tvorím postupom od väčšieho celku ku menším častiam. Priestor rozdeľujem sieťou nakrokovaných línií - azimutových ťahov. Na meranie ťahov (polygónov) používam dve pomôcky. Na meranie dĺžok postačuje stabilizovaný krok, najlepšie v sústave SI, t.j. 1 krok = 1 meter. Je to bez prepočítavania rôznymi koeficientami a preto dosť praktické. Na meranie uhlov používam buzolu. Postačuje akákoľvek (nie však palcovka), ktorá má kruh so strelkou ľahko otáčateľný, nie však príliš voľný, aby nedošlo ku pootočeniu zameraného uhla pri manipulácii napríklad na mokrej podložke. Používanie presnejších pomôcok na meranie uhlov v tomto prípade nie je opodstatnené. Dôvod je jednoduchý. Dĺžky meriam krokovaním a chyby, ktoré pri tom urobím, by mi deformovali akokoľvek presne uhlovo zameraný azimutový ťah. Nehovoriac už o tom, že presnejšie meranie uhlov by ma oberalo o čas.

Na meranie tretieho rozmeru priestoru, resp. na tvorbu výškopisu používam výškomer. Je to zariadenie, ktoré zatiaľ nie je bežne používané a bežne dostupné. Keď ho nemám, musím si vystačiť s výškopisom z podkladov Využívam to, že chyby výškopisu sú ťažšie zistiteľné, ako tie polohopisné. Dôležité sú lokálne výškové vzťahy. Vrstevnicovú kresbu, ktorú mám k dispozícii z podkladov sa snažím v danej polohopisne vyriešenej oblasti lokálne nadeformovať tak, aby som dosiahol čo najlepší výsledok. Pri použití výškomera je možné riešiť výškové pomery globálne na celom mapovanom priestore. Citlivosť prístroja by mala byť taká, aby pracoval s presnosťou na 1 m výšky.

Ale späť ku mape Džury. Na základe čoho si dovolím tvrdiť, že Základné mapy 1:10000 nám vedia skomplikovať život? Skúsenosti ma presvedčili, že je to tak. I napriek tomu, tieto základky nie je treba zatracovať, lokálne nám môžu poslúžiť ako zdroje informácií o teréne, tým viac, ak ich mám doplnené informáciami z ďalších dostupných zdrojov. Ak mám k dispozícii staršiu verziu terénu, ktorý bol už pre OB zmapovaný, mám najlepší zdroj, aký som mohol získať. Ale opakujem, iba zdroj informácií o tom, čo sa v danom teréne nachádza a čo tam môžem očakávať (nehovorím tu o OB mape, ktorá bola výborne spracovaná v staršej verzii a vyžaduje iba kozmetické premapovanie).

Pri spracovávaní polohopisu sme zvolili metódu čistého papiera (nie všetci všade). Má niekoľko výhod, ale vyžaduje, aby si človek veril v krokovaní a meraní uhlov viac, než je jeho viera v Základnú mapu. Uvediem tri výhody, možno ich je aj viac, ale podstatné sú:

1- neovplyvňovanie merania základnej siete podkladovou mapou

1. Pri tvorbe polohopisu v maximálnej miere využívam jestvujúcu sieť ciest, chodníkov, priesekov, rýh, atď., skrátka líniových prvkov, ktoré sa v teréne nachádzajú. Niektoré tieto línie sú zakreslené aj v Základnej mape a ak práve takú mapujem, pri vynášaní uhlov a dĺžok zo zameriavania polygónov ma to môže zvádzať vykresľovať smer mojej cesty s prihliadnutím na smer cesty na podklade. To znamená, že robím zámernú deformáciu merania, lebo som sa nechal ovplyvniť tým, čo som mal na podklade. Neskôr sa mi to môže vypomstiť. Odporúčam úplnú ignoráciu kresby na základke, ak som si ju pod fóliu nalepil. V neskoršej fáze mapovania informácie z podkladu využijem, ale pri budovaní prvých ťahov (polygónov) siete polohopisu odporúčam byť ignorantom.
2. Šetrím čas, lebo neskúmam, prečo mi to vyšlo tam, kde mi to vyšlo a nie tam, kde malo vyjsť, keby mi to bolo vyšlo inde, ako to vyšlo...., skrátka meriam a len si kontrolujem svoje meracie pomôcky. Skúsenosti s vyhodnotenou ortofoto mapou nemám a tak ich ani nemôžem opisovať. Pri jej využití pravdepodobne viacero činností mapára vyzerá úplne inak.
3. Určenie severu je veľmi dôležitá činnosť. Pri mapovaní na čistý papier si sever určím veľmi jednoducho. Vezmem rovné pravítko a ceruzkou si nakreslím v prijateľnej vzdialenosti od seba rovnobežky na celej ploche fólie. Tým mám sever s dostatočnou presnosťou určený.

Ďalším spôsobom, ako určiť sever, je narysovať si rovnobežky s okrajom mapového listu Základnej mapy. Tu je rizík viacero. Napríklad, takto určený sever mi bude pre daný mapový list vyhovovať, ale pre susedný už nie. Alebo mi nebude vyhovovať ani pre jeden z listov, atď. Hlavným problémom je to, že okraj mapy smeruje ku geografickému severu a nie k magnetickému severu. Odchýlka (magnetická deklinácia) je rôzna, v našich oblastiach niekoľko stupňov.

Najlepší zo spôsobov, ako určiť sever, je nájsť si v teréne líniové prvky, ktoré sa nachádzajú aj v Základnej mape a sú dostatočne dlhé a priame na ich jednoznačné a čo najpresnejšie zameranie buzolou. Čím viac takýchto prvkov vezmem do úvahy a zameriam, tým lepší výsledok môžem očakávať. Obdobné zameranie môžem robiť aj zameraním dvojíc bodových prvkov, musia byť však presne identifikovateľné, navzájom viditeľné a pritom čo najďalej od seba. Samozrejme, tento spôsob určenia severu je časovo náročnejší, ale vyplatí sa to.

Pri budovaní siete azimutových ťahov (polygónov) je viacero možností. Ja som chyby pri premeraní počiatočných dlhých ťahoch nevyrovnával v teréne, ale ušetrený čas som využíval na meranie ďalších ťahov, ktorými som naprieč celým mapovaným priestorom zmenšoval veľkosť ôk siete a zároveň som riešil kontrolné prepojenia jednotlivých identických bodov ťahov obvodových a vnútorných (zahusťovacích). Prekreslenie siete s prevyrovnaním chýb som si ponechal na domácu úlohu, kde som tomu venoval celý večer, ale výsledkom bola sieť polohopisu, na ktorú som sa mohol spoľahnúť. Sieť prevyrovnávam za pomoci podkladu. Je to individuálna záležitosť a závisí od presnosti podkladu. Opäť tu zohráva svoju úlohu určitá skúsenosť, viera vo vlastné meranie a množstvo ďalších faktorov. Ak som sieť robil na čistý papier, po jej priložení ku podkladu a napasovaní na identické body alebo línie dostávam predstavu o tom, ako je natočený sever na mojej kresbe, voči severu zo Základnej mapy.

Výškomer pracuje na princípe merania tlaku atmosféry v pravidelnom časovom intervale a k výpočtu výšky používa aj vplyv teploty vzduchu. Pri výškovom meraní nejakého polygónu musím meranie niekde začať a na tom istom mieste ho musím aj ukončiť. Ak by som to tak neurobil, nevedel by som výšky na jednotlivých miestach polygónu poopravovať, pretože jediným kritériom pre zistenie výškovej chyby je výška toho istého bodu v rôznom čase, odmeraná za iných atmosferických podmienok. Rýchli bežci sú vo výhode. Čím rýchlejšie daný polygón prebehnú, tým menšiu výškovú chybu budú musieť rozratúvať na jednotlivé body polygónu. Keď si takto dobre zabeháme po celej sieti, prevyrovnáme výškové chyby, máme všetko pripravené pre podrobné mapovanie a zahusťovanie siete v jej väčších okách.

Ak nemám k dispozícii výškomer, využívam vrstevnicovú kresbu z podkladovej Základnej mapy. K tomu musím urobiť čo najlepšie napasovanie mojej vyrovnanej polohopisnej siete s podkladom. V ďalšom štádiu mapovania vrstevnice lokálne deformujem a dorábam hrebene, doliny a vrcholy kopcov. V prípade mapy Džury ide rozhranie mapových listov Základnej mapy zhruba stredom mapy. Oblasť stykov listov je obyčajne miestom, kde možno očakávať nejaké prekvapenie. V tomto prípade to tak bolo, polohopis sa tu natiahol o 40 - 50 m. To nie je zanedbateľná chyba, do pol centimetra sa na mapu zmestí dosť. To bol vlastne aj dôvod, prečo sme Základnú mapu používali iba informatívne. Ja som v Džurách zvolil opačný postup. Obehávanie základnej siete za účelom výškového merania som urobil úplne na koniec. Na prácu s výškomerom si je treba privyknúť a vo mne ešte zostal zakorenený prístup lokálnych deformácií. Výsledný výškopis je tu teda kombináciou lokálnej vrstevnicovej kresby na čistý papier za použitia výškomera a vrstevníc zo Základnej mapy vsadených do meranej výškovej hladiny. Ale opakujem, ideálny je postup vybudovať si kompletnú vyrovnanú polohopisnú sieť s vyrovnanými výškami. No a potom nasleduje postupné zahusťovanie siete a podrobné mapovanie, t.j. vypĺňanie ôk siete alebo delenie väčších ôk ďalšími ťahmi na niekoľko ôk menších a ich vypĺňanie.

Každý terén má svoje čaro. Nielen trojrozmerný originál, ale aj jeho kópie. Duplikáty, ktorými sa človek pokúsil vyjadriť to neopakovateľné dielo prírody na kúsku papiera, tak nesmierne placatom. Ako je neopakovateľný terén, tak sú rôzne aj jeho obrázky, ktoré mám k dispozícii pred mapovaním. Každý prípad je potrebné riešiť individuálne a keď nás to prestane baviť, treba vziať čistý papier, fóliu a pustiť sa do toho.

Pro OB mapu není nutná absolutní přesnost, docela stačí přesnost relativní (správné vztahy sousedních objektů). Nejpřirozenější a nejschůdnější cestou k relativní přesnosti je však právě přesnost absolutní.

Mapařské tipy a triky [2]

Využití barev: Nejlépe se kreslí i gumuje černá, tak ji používejte na nejnáročnější kresbu, tj. rýsování azimutů a potom kresbu vrstevnic. Podobně další jasné barvy (modrá, červená, zelená) se hodí na složitou kresbu bodů a linií (komunikace, skály, přechody porostů), nevýrazné pak na plochy. Barevný klíč lze modifikovat na každé mapě podle terénu - např. v bezvodém kraji použít modrou na skály aby kvalitní nástroj nezahálel. Nepoužívat číslíčka či písmenka (dají se zaměnit s drobnými detaily), vše vyjádřit barvami, délkou čárek, případně šrafováním. Při mapování v týmu není nezbytné nařizovat jednotný klíč, pokud ovšem bude pak každý kreslit svoji část sám. Pre porovnanie: ja (R. Jonáš) používam kombináciu vyššie uvedeného “vyfarbovania plôch” pre žlté farby a “bodkového systému” (označenie plôch farebnými bodkami a ich kombináciami – šetrí čas pri vyfarbovaní, možnosť dobre gumovať a prerábať vrstevnicové detaily, náročné na vykreslenie hraničných línií pre zelené farby).

Nasledujúce obrázky sú ukážkou podkladov (základná mapa, nevyhodnotená letecká snímka), originálu z terénu (fólia) a hotovej mapy (Džury):

1. Podklad: Základná mapa

2. Pracovný originál z terénu (kresba na fólii)

3. Výsledok: Mapa pre OB

1. Podklad: Základná mapa (a v nej “zoufalé nic”)

2. Podklad: Letecká snímka

3. Výsledok: mapa pre OB

(Zdeněk Lenhart)

občanka či pas, řidičák, papíry a klíčky od auta, peníze, pojištění, telefonní karta,
povolení (bumážka), OB mapa na ukázku,
vizitky, mapa okolí,
mapovací deska s podkladovou mapou a folií,
podstrkávací papír,
nůžky, isolepa, samolepky,
tužky, guma, i rezervní,
buzola i rezervní, výškoměr, GPS,
hodinky, mobil (vysílačka),
sluneční brýle,
deštník, pláštěnka, klobouk proti slunci,
láhev s pitím, jídlo,
léky (Paralen, Endiaron),
obvazy (obinadlo, náplasti), desinfekce,
toaletní papír (i na vysoušení mapy),
opalovací krém, tyčinka na rty s UV faktorem,
nůž, otvírák na konzervy, spínací špendlíky, provaz či guma,
boty a oblečení na sebe,
svetr, rukavice, šátek, čepice,
batůžek či ledvinka, igelitové tašky (pytlíky),

občanka či pas, řidičák, papíry a klíčky od auta, peníze, pojištění,
korespondence s partnerem, dárečky, mapy na reprezentaci,
hlavičkové papíry, vizitky, razítko,
diskety, čisté papíry, kalkulačka,
hodinky, mobil (vysílačka),
adresář, obálky, známky, telefonní karta,
autoatlas, mapa okolí,
podkladová mapa,
folie (celá role nebo přesný rozměr),
nůžky, pravítko, úhloměr,
isolepa, samolepky, čtverečkovaný papír,
tužky, guma, i rezervní,
buzola i rezervní, výškoměr, GPS,
mapovací deska,
mapový klíč,
stolní lampa, baterka,
brýle, sluneční, rezervní,
deštník, pláštěnka,
batůžek, ledvinka,
láhev, sáčky na svačinu, igelitové tašky,
léky (Paralen, Endiaron, vitaminy B,C, ...),
obvazy (obinadlo, náplasti), desinfekce
šití, spínací špendlíky,
provaz a kalhotová guma, kolíčky na prádlo,
jelení lůj, opalovací krém, tyčinka na rty s UV faktorem,
šampón, mýdlo, holení, kartáček a pasta na zuby,
toaletní papír, zápalky,
nůž, lžíce, otvírák na konzervy,
jídlo, koření, osobní pamlsky,
vařič, spirálka, nádobí,
holínky, pohorky (vibramy), tenisky,
mapovací kalhoty, bunda,
trika, slipy, jegry, ponožky, kapesníky,...,
rukavice, šátek, čepice,
běžecká výbava,
bačkory, tepláky, pyžamo,
ručník, plavky, frak. Tak.

(Martin Bednárik)

V minulosti natoľko nedávnej, že ju na vlastných fóliách či pauzákoch na vlastné vyočené okále zažili aj mladíci Bažiňák a Bidi, vyzerali kancelárske práce úplne ináč: z lesného originálu sa priamo tušom kreslili na fólie len jednotlivé farby. Lícovanie lúk a húštin vôbec nebolo samozrejmosťou. Kartograf prácne nahrádzal niekoľko ohniviek technologického procesu, ktoré dnes v pohode zvláda osobný počítač s perifériami a osvitový stroj: presvecovanie (dnes skenovanie) , kreslenie, lícovanie rozhraní, farebná separácia, predbežné farebné nátlačky. Aj keď je podiel ručnej práce v digitálnej kartografii pre OB ešte stále značný, bol kreslenie máp v minulosti omnoho väčšmi ako dnes umením.

Domnievam sa však, že kartografia nasadením výpočtovej techniky omnoho viac získala ako stratila a že nemusíme za spomínaným jej starovekom smútiť. Podstatnou výhodou sú uľahčené reedície máp, ktoré už raz digitálne nakreslené a uložené boli. Ďalšou je účinnejšie presadenie štandardu IOF, a tým aj čitateľnejšie a krajšie mapy. Dali by sa menovať ešte mnohé. Zdá sa však, že nikoho už netreba presviedčať, aby kreslil mapy na počítači, preto prejdeme priamo k počítačovému kresleniu programom OCAD (Na otázku “Prečo práve OCAD?“ odpovedám na začiatku podkapitoly 5.2) a ešte predtým k činnostiam, ktoré mu predchádzajú.

(Martin Bednárik)

Je vhodné dotiahnuť mapovanie do takého štádia, že je možné podklad spod kresliacej fólie úplne strhnúť a viac ho už nepoužívať. Niektoré skenery umožňujú skenovať polopriehľadnú fóliu tak, že sa lampa skenera z polohy pod sklom prehodí do polohy nad sklom a fólia sa presvieti. Túto možnosť však radšej nevyužívajte, omnoho lepší sken získate klasickou, odrazovou cestou. Zvlášť keď dopredu vyčistíte sklo a podložíte papier čistejší ako veko skeneru.

Neskôr pri kreslení v OCAD-e treba dodržiavať zásadu rovnobežnosti súradnicovej siete na obrazovke OCAD-u a magnetických poludníkov na zoskenovanej fólii z lesa). Pred skenovaním je preto dobré prilepiť si na jeden z magnetických poludníkov na fólii jeden okraj prísne obdĺžnikového pásika papiera. Druhý okraj bude presahovať okraje fólie a umožní presné zalícovanie fólie a skenera tak, aby na výslednom skene boli magnetické poludníky presne zvislé. Stojí to za námahu, pretože ak je mierka predlohy správna a sever na nej zvislý, stačí na spasovávanie v OCAD-e jediná dvojica identických bodov. V OCAD-e 5 sa ani nedá spasovávať pomocou viacerých dvojíc bodov!

Rozlíšenie voľte od 100 do 300 DPI (Z. Lenhart považuje 200 DPI za minimum). Hodnotu DPI (aj prípadný uhol rotácie bitmapy) je dobré zapísať si priamo na skenovanú fóliu. Pomer skenovania voľte 1:1 a pred spustením skenu ho dobre skontrolujte! Vyberte si správny druh bitmapy (počet rozlišovaných farebných odtieňov, tzv. farebnú hĺbku) - použite paletu s minimálne 256 farbami tj. 8 bitmi na pixel. Výstupný formát bitmapy musí byť bmp pre Windows, OCAD iný formát nepodporuje!

1. Na malom skeneri (A4) po prekrývajúcich sa častiach (všetky presne rovnako orientovať!!!) Presná štvorcová sieť na origináli umožňuje dobré napasovanie i malých častí. Výhodné je v OCAD-e nastaviť rozostup súradnicovej siete zhodne.

Aj pri kvalitnom zoskenovaní sa nevyhneme nutnosti používať pri kreslení mapy aj originálnu kresliacu fóliu z lesa. Opatrnosti nikdy nie je nazvyš a preto si radšej vyhotovme čo najskôr, pokiaľ je možné ešte pred skenovaním, aspoň 1 kópiu lesného originálu na kvalitnej farebnej kopírke. Nie je to drahé, omnoho drahšie by nás vyšla strata originálu.

OCAD nie je jediný a možno ani nie najlepší softvér, ktorým sa dajú vytvárať mapy pre orientačný beh. Prečo sa vo výklade obmedzíme iba naň? V súčasnosti je medzi mapármi pre OB najrozšírenejším programom a podporuje tak štandardizáciu, výmenu a archiváciu máp pre OB v celosvetovom meradle. Jeho úspech spočíva v tom, že svojou jednoduchosťou vyhovuje priemerne počítačovo vybavenému a zdatnému užívateľovi, disponujúcemu dosť obmedzenými finančnými prostriedkami. To je prípad väčšiny mapárov pre OB a niektorých malých kartografických firiem produkujúcich aj mapy turistické, geologické a iné, ktorých tvorbu OCAD podporuje možnosťou výberu alebo definovania mapových symbolov používateľom. Autor programu Hans Steinegger ako aktívny orientačný bežec a mapár dobre rozumie a vychádza v ústrety špecifikám mapovej tvorby v našom športe.

Predstavím vám základy práce v OCAD-e 6. Detaily nájdete v manuáli [7] a v On-line help-e priamo v programe. Pokiaľ sa v niektorom bode vyskytne zásadná odlišnosť OCAD-u 6 od OCAD-u 5 a 7, budete na to upozornení. Budem opisovať anglickú verziu.

Prácu, ktorú pri kreslení mapy vykonávame, možno označiť ako ručná digitalizácia, presnejšie vektorizácia predlohy. Pod vektorizáciou rozumieme proces nachádzania pamäťovo úsporných matematických modelov kartografických prvkov. Príklad: Vieme, že na to, aby sme opísali úsečku, nám stačia súradnice jej začiatočného a koncového bodu a súradnice medziľahlých bodov počítač vypočíta a zobrazí za nás.

OCAD stojí spolu s poštovným 488 švajčiarskych frankov a detaily sa dozviete najlepšie na stránke jeho výrobcu Hansa Steineggera http:\\www.ocad.com. Dodáva sa na CD alebo inštalačnej diskete. Pri objednávaní si môžete vybrať jazykovú mutáciu (angličtina, nemčina, francúzština, švédčina, fínčina...).

Program OCAD 6 sa dá nainštalovať a spustiť v prostredí Windows 95, Windows NT a Windows 98. Nároky OCAD-u na operačnú pamäť a diskový priestor sú veľmi malé, takže ak vám na vašom stroji bez problémov chodia Windows, bude bez problémov chodiť aj OCAD. Inštalácia je nenáročná. OCAD 6 je dodávaný na jedinej inštalačnej diskete alebo CD spolu s manuálom Getting Started with OCAD for Windows 95/NT [7], kde nájdete zrozumiteľne vysvetlený postup inštalácie. Zo stránky http:\\www.ocad.com si môžete zadarmo stiahnuť a nainštalovať aktualizácie jednotlivých verzií OCAD-u (Service Update), ktoré obsahujú korekcie chýb a drobné vylepšenia základnej verzie.

2. Naskenovanú predlohu v rastrovom formáte bmp (bitmapu).

O skenovaní som písal v kapitole Príprava podkladov z terénu. Upozorňujem vás na to, že počítač s malou operačnou pamäťou (menej ako 16MB) môže mať vážne problémy so zobrazovaním veľkých bitmáp (viac ako 1-2MB). Čím väčší je pomer veľkosti bitmapy a operačnej pamäti, tým je otváranie bitmapy pomalšie. OCAD-u 5 sa môže stať, že príliš veľkú bitmapu neotvorí vôbec! Aj z tohoto dôvodu je dobré bitmapu okamžite po získaní otvoriť v OCAD-e. Ako sa to robí, poviem neskôr. Ak nemáte možnosť predlohu znovu naskenovať do viacerých menších súborov, môžete využiť napr. Photostyler, Photoshop alebo PaintShopPro (posledný je sharevér) a urobiť si z veľkého súboru viacero výrezov alebo ho prevzorkovať (t.j. zmeniť DPI (dot per inch)) a pod. Program Paintbrush (Maľovanie), ktorý je súčasťou Windows neodporúčam z dôvodu neovplyvniteľnosti zmeny DPI a tým pádom i mierky bitmapy. V terminológii OCAD-u sa bitmapa označuje ako Template (šablóna). Ja budem pre ňu v ďalšom používať označenie podklad alebo predloha.

3. Správne založený mapový súbor vo vektorovom formáte ocd.

Štandardný postup vytvárania vášho vlastného súboru je takýto:

3.1 Spustíte OCAD.

3.3 OCAD vám ponúkne výber symbolových sád. Spomedzi nich si vyberiete buď Orienteering map (Mapa pre OB) alebo si môžete vo vlastnom adresári vyhľadať mapu s vami modifikovanou sadou symbolov a vybrať ju. Vybrané symboly sa vám zobrazia na pravej strane obrazovky.

3.4 Hneď za čerstva si mapu uložte (File / Save) a robte to čo najčastejšie. Doporučujem ukladať striedavo pod dvoma rôznymi menami (File / Save as). Predídete tak úplnej strate všetkého v prípade, že napr. vypadne prúd počas ukladania súboru. Iným riešením je zálohovať si niekoľko štádií resp. častí nakreslenej mapy a na rôznych médiách. To odporúčam tým, čo majú okrem dostatočnej kapacity médií aj dosť zmyslu pre poriadok a nepoprehadzujú verzie mapy.

3.5 Skontrolujte si, či pod OPTIONS/Preferences (taktiež na hornej lište) máte v Scales nastavené Map Scale 1:15000 a v Draft Scale tú mierku, v ktorej máte skenovanú predlohu. Ak máte na predlohe nakreslenú peknú pravidelnú mriežku (sú aj takí poctivci), nastavte si v OPTIONS/Preferences/GRID DISTANCE tú istú vzdialenosť ako na predlohe. Pozor, toto číslo sa udáva v mm na mape v mierke udanej v položke Map Scale tj. v našom prípade 1:15000.

Začiatočníci, najmä deti, chcú v mape vidieť všetko to, čo vidia okolo seba a až neskôr sú schopní pochopiť koncept generalizácie. Z týchto  pedagogických dôvodov majú byť mapy mierky 1:5000 a väčšej detailizovanýmii verziami zväčšenín z 1:15000 (kurzívou názor recenzenta Juraja Nagya). Ďalšími záujemcami o detailnejšie mapy sú parkoví orientační bežci. V záujme zobrazenia všetkých detailov je žiadúce symboly nezväčšiť v pomere zodpovedajúcom pomeru mierok, ale v menšom. Výsledná veľkosť symbolov by ako v prípade výukových, tak v prípade parkových máp nezávisle od ich mierky mala byť optimálne taká ako na mape v mierke 1:10000 a nie väčšia ako na mape v mierke 1:7500, t.j. 150% resp. 200% veľkosti symbolov v mierke 1:15000 (kurzívou voľne parafrázovaný názor Toma Nováka z Doks z článku První podněty pro vytvoření normy pro “parkové mapy”[nedatovaný samizdat z jesene 1999]). Norma IOF pre parkové mapy dosiaľ nejestvuje a nazdávam sa, že toto je téma pre pokročilých mapárov a začiatočníkom treba odporúčať MAP SCALE 1:15000 bez ohľadu na výslednú mierku mapy.

3.6 Skúste otvoriť podklad (zoskenovanú fóliu z lesa) cez Options / Open Template. Ponúknu sa vám na výber rastrové obrázky s príponami bmp. Vyberte si.

Ak už v lese kreslíte bodové symboly v mierke, môžete napr. na jamu v predlohe kliknúť jamu vybranú spomedzi symbolov na pravej strane obrazovky. Rozmery by mali byť zhruba rovnaké. Náročnejším, ale jediným úplne spoľahlivým spôsobom kontroly je nakreslenie (v OCAD-e) priamej čiary spájajúcej dva body, ktorých vzdialenosť odčítame priamo z lesného originálu a prepočítame na kilometre. Potom na tú čiaru klikneme a potom v menu Edit na hornej lište nájdeme položku Measure. V OCAD-e 5 sa Measure nachádza v menu Info. Po zakliknutí sa objaví okienko s dĺžkou čiary v km, ktorú zistil OCAD. Ak sú si vzdialenosti rovné, je všetko v poriadku.

3.8 Prvé objekty, ktoré do mapy nakreslíme, by mali byť vlícovacie značky-krížiky (angl. meno symbolu Register Cross, v OCAD-e má číslo 900.0) a to presne na miesta, kde máme vlícovacie značky v predlohe. Preto ich treba umiestňovať pri maximálnom zväčšení (View 32x v OCAD-e 6 a 7, View 16x v OCAD-e 5).

3.9 Pokiaľ nie sme s umiestnením vlícovacej značky spokojní, môžeme využiť funkciu UNDO t.j. “späť” alebo “odčiň” (obrátená zelená šipka na hornej lište vľavo) a potom to skúsiť ešte raz. OCAD 5 ponúka Undo o 1 krok späť, OCAD 6 o 15 krokov, ale na niektoré celkom samozrejmé operácie sa Undo aplikovať nedá a situácia je v tomto ohľade výrazne lepšia až v OCAD-e 7. Je dobré otestovať a osvojiť si túto veľmi užitočnú funkciu na samom začiatku kreslenia.

3.10 Podarilo sa vám umiestniť vlícovacie značky? Nastala teda vhodná chvíľa na to, aby sme si vyskúšali adjustovanie (spasovanie, zlícovanie) bitmapovej predlohy a vlastnej kresby. K Adjust template sa dostaneme cez menu Options alebo klávesu F9. OCAD nás na dolnej lište vyzve, aby sme označili bod na podklade a identický bod v mape. Takýchto dvojíc môžeme, ale nemusíme odklikať niekoľko. Skúsme teda najprv adjustovanie "rozštelovať" zadaním úplne náhodnej dvojice bodov a stlačením klávesy enter. Potom adjustujme čo najpresnejšie jedinou dvojicou: vlícovací krížik v podklade - ten istý krížik na mape. Opäť v čo najväčšom zväčšení. Stlačíme enter. Skontrolujme, či "sadli" aj ostatné vlícovacie krížiky (Na túto inšpekciu s výhodou využívame prepínanie zväčšení VIEW medzi 2x a 32x). Ak sme medzi "rozštelovaním" a adjustovaním nevykonali žiadnu závažnú operáciu typu Rotate Map (otočenie mapy) alebo Change Scale (zmena mierky), tak aj ostatné vlícovacie značky sadnú. Je však dobré naučiť sa to overovať po každom novom spasovaní.

Pokiaľ ostatné vlícovacie značky nesadnú, treba spasovávať pomocou minimálne (môj názor je taký, že aj maximálne) dvoch dvojíc vlícovacích značiek. Vtedy OCAD 6 natočí a roztiahne podklad tak, aby body sadli. Mierku podkladu, ktorú vypočítal, si môžete prečítať v okienku OPTIONS/PREFERENCES/DRAFT SCALE a pokiaľ je veľmi odlišná od očakávanej, treba sa nad tým vážne zamyslieť a vyvodiť dôsledky.

Bez ohľadu na druh objektu (bodový, líniový, plošný), si mapár musí najprv vybrať symbol z poľa symbolov na pravej strane obrazovky. Meno a číslo vybraného symbolu sa objaví na lište pod poľom symbolov. V závislosti od toho, aký druh symbolu ste si vybrali, vám OCAD ponúkne prípustné kresliace módy (šestica tlačidiel napravo od stredu hornej lišty). Pre bodové symboly je aktívny len jeden mód: kliknutie ľavým tlačidlom myši na želané miesto. Pre líniové a plošné symboly sú kresliace módy zhodné (plocha je vlastne len vyplnenou líniou).

S jednotlivými kresliacimi módmi sa zoznámite v manuáli k OCAD-u 6 alebo v On-line help-e a ešte lepšie pri používaní. Môj názor je, že OCAD ponúka zbytočne veľa kresliacich módov. Na veľkú väčšinu líniových a plošných objektov (vrstevnice, cesty, potoky, lúky, húštiny, jazerá) je najvhodnejší Curve mód (prvý zľava), ktorým vytvárame Bézierove krivky. Funguje to tak, že pomocou myši definujeme krivku jej bodmi a smermi dotyčníc k nej v týchto bodoch. (Pozri obrázky v [7]). Výhodou tohoto kresliaceho módu je aj to, že pomocou klávesy BACKSPACE (platí pre OCAD 6 a 7) môžeme ešte v procese kreslenia vymazávať naposledy vložené body.

Na rozdiel od našich milých Oldov Shatterhanda, Firehanda a Surehanda je kresliaci mód Freehand (voľná ruka), tj. priame kreslenie čiar kontinuálnym ťahom myši, podľa mňa hodný úplného zavrhnutia a to z viacerých dôvodov: je to nepresné, takéto objekty sa veľmi ťažko editujú a sú zbytočne veľké a navyše, krivky sú škaredé, hranaté. Objekty nakreslené v tomto móde sa síce v OCAD-e 6 a 7 dajú konvertovať na bézierovské objekty (funkcia To Curves v menu Edit), ale v mnohých prípadoch táto konverzia nefunguje veľmi uspokojivo.

Vysvetlím na príklade: Máme rúbanisko. Chceme nakresliť na časti jeho okraja výraznú hranicu porastov. Urobíme to takto: zatlačíme klávesu CTRL a nepúšťame ju. Klikneme ľavým tlačidlom myši na miesto, kde začína hranica porastov (na okraji rúbaniska). Myš presunieme bez zatlačenia ktoréhokoľvek jej tlačidla na miesto, kde hranica porastov končí (na okraji rúbaniska) a opäť klikneme ľavým tlačidlom myši. Tým zabezpečíme, že medzi tými dvoma bodmi nám hranica porastov bude sledovať okraj rúbaniska. Pustíme CTRL a pokračujeme v kreslení.

Keď máte objekt nakreslený, môžete ho upravovať (editovať). Je vhodné to robiť pri čo najväčšom zväčšení. Ak chcete editovať iný ako naposledy nakreslený objekt, musíte ho najprv vybrať. Robí sa to tak, že najprv na hornej lište vyberiem základný editovací nástroj - prázdnu šípku. Potom môžem kliknúť na objekt. Pri bodovom objekte sa mi tým zviditeľní jeho ťažisko. Pri líniových a plošných objektoch sa zviditeľnia normálové alebo zlomové body kriviek, ktorými sú objekty vykreslené.

- ak máte viacero objektov tesne vedľa seba alebo na sebe (čo je mapovým kľúčom povolené pri niektorých plošných symboloch), a nedarí sa vám ten vyvolený vybrať na prvé kliknutie, opakujte kliknutie niekoľkokrát a na spodnej lište vľavo sledujte, ktorý z objektov vám OCAD vybral. V OCAD-e 6 a 7 si môžete pritom pomôcť i zatlačením klávesy Alt pri klikaní. (V OCAD-e 5 to bol Shift miesto Alt);

- ak máte v strede húštiny lúčku, najprv urobte do húštiny dieru (v OCAD-e 5 je na to určený nástroj nožničky. V OCAD-e 6 treba použiť nožničky s tým žltým kúskom medzi nožmi, samotné nožničky slúžia na rozrezávanie jedného líniového /aj plošného/ symbolu na 2). Potom kliknite do vnútra diery. Potom vyberte symbol lúčky. Potom stlačte nástroj Vyplň (Fill In);

- tenká čierna palička so šípkou na hornom konci je nástroj, ktorý sa používa nielen na natočenie bodových objektov (vchod do jaskyne), ale aj na natáčanie vinohradov, húštin priebežných v jednom smere atď. Na rotáciu líniových a plošných objektov použite tenkú čiernu kruhovú šípku.

- asymetrické líniové objekty sa dajú prevracať pomocou nástroja s veľmi výstižnou ikonkou (v OCAD-e 6 je štvrtá zľava na hornej lište). Zvlášť dôležité je to pri skalných zrázoch, plotoch, strelniciach a pod.

Editovanie symbolov (len pre pokročilých)

Symboly sa editujú v Symbol Editore, ktorý je prístupný cez menu Symbol. Pokusy so symbolmi je vhodné začať pomocou duplikovania nejakého symbolu, z ktorého chceme vyrobiť nejaký mierne odlišný. Robí sa to cez položku Duplicate v menu Symbol. Potom už môžeme duplikovaný symbol veselo prerábať. Príklad: Prerobením symbolu pole (cultivated land) si môžeme vyrobiť veľmi užitočný plošný symbol na kamenné pole, ktorý nám ušetrí množstvo otravného bodkovania. Keď nám to na prvý šup nevyjde, jednoducho duplikovaný symbol odstránime (Delete v menu Symbol). Keď sa raz prepracujete až do samotného Symbol Editora, uvidíte pred sebou podobnú pracovnú plochu ako pri samotnej kresbe mapy a niektoré zhodné nástroje. Nebudete mať k dispozícii pole symbolov, iba farby, z ktorých si môžete vyberať pri kreslení. Dokonca si na pozadie môžete natiahnuť podklad. Pozor, z nepochopiteľných dôvodov v Symbol Editore v OCAD-e 6 vôbec nefunguje Undo! Z editora symbolov treba čo najčastejšie vyliezať a ukladať celý súbor.

Editovanie farieb (len pre pokročilých)

Toto je téma pre tých ocadistov, ktorým sa napríklad nechce robiť si v húštinách diery pre čistiny a naopak. Princíp narábania s farbami najlepšie pochopíte pri prezeraní tabuľky separácií v menu SYMBOL/COLORS. Tu nájdete všetky farby použité na mape. Ako vyzerá riadok pre jednu farbu? V najľavejšom políčku je číslo a napravo od neho meno farby. V ďalšom farebnom obdĺžičku je znázornená farba tak, ako sa javí na monitore a zhruba tak, ako vyjde pri tlači z počítačovej tlačiarne alebo pri tlači CMYK. Uvedomme si, že pri klasickej päťfarebnej tlači farbami OB (spot color separation), budú farby vyzerať úplne ináč a o výsledku nemáte šancu dostať inú ako približnú predstavu, aj to len po tlači do súborov *.eps pre jednotlivé farebné vrstvy a po ich prehliadnutí napr. programom GhostView.

Pri nepozornom čítaní manuálu sa vám ale môže stať, že prehliadnete jednu veľmi dôležitú poznámku: Hodnoty zapísané v riadku pre tú - ktorú farbu sa uplatňujú iba vo vzťahu k farbám, ktoré sú v riadkoch pod ňou!!! Kým som na to prišiel, zmršil som si takto dve mapy, našťastie len po estetickej stránke. Rado Jonáš na to doplatil síce len pri jednej mape, ale zato omnoho horšie. Príklad: Nápis Knižkova dolina na rovnomennej mape má priradenú farbu Blue erase all, ktorú som si sám definoval. Avšak na to, aby táto farba skutočne premazala všetky ostatné farby (čo sa nestalo), by musela byť premiestnená nad všetky ostatné farby pomocou tlačidla Move Up!

Nemyslite si, že ste týmto pádom vyzreli na OCAD 6! Pravé divy vám predvedie pri exportoch a importoch zo a do súborov, ktoré nemajú rovnako definované farby a symboly. OCAD 7 má možnosť importovať celú tabuľku farieb z iného súboru, OCAD 6 nie!

Je jasné, že nie je rozumné importovať do súboru, ktorého sada farieb / symbolov je podmnožinou sady farieb / symbolov importovaného súboru, ale že je to treba spraviť naopak. To však nie je zárukou korektného správania. Jedinou možnosťou, ako sa poistiť proti svojvôli OCAD-u 6 je narábať so súbormi, ktoré majú od samého svojho založenia rovnakú tabuľku farieb a rovnakú sadu symbolov! To sa pri kolektívnych dielach dá dosiahnuť tak, že vedúci mapár na začiatku kreslenia rozdá spolupracovníkom kópie jedného prázdneho ocd súboru s preddefinovanými symbolmi a farbami.

2. Bodové objekty.

3. Plošné objekty vo vhodnom poradí. Postup od najväčších k najmenším je vhodný pre začiatočníkov. Príklad: Najprv veľkú húštinu, do nej vystrihneme diery pre čistinky a vyplníme ich (FILL IN) príslušným symbolom. Pri kresbe plošných objektov treba využívať sledovanie hraníc už jestvujúcich objektov pomocou klávesy CTRL. V menu PREFERENCES treba mať nastavené HATCHED AREAS (na obrazovke sa zobrazia šrafované plochy, nie plné farby, vidieť cez ne podklad). Postup kreslenia plošných objektov od najmenších k najväčším je vhodný iba pre tých, čo vedia narábať s vhodne definovanými prepisujúcimi sa farbami.

Celý súbor čo najčastejšie ukladajte striedavo do dvoch rôznych súborov. OCAD veľmi zriedkavo mrzne a obvykle (a to aj keď zamrznutie počítača nespôsobí on alebo keď vám vypnú prúd) si stihne zapamätať registre a po opätovnom spustení sa vás opýta, či chcete pokračovať v prerušenej práci.

Raz za niekoľko hodín a určite pred expedíciou súboru do tlačiarne použite príkaz OPTIMIZE/REPAIR z menu OPTIONS. Výsledkom bude súbor o niečo menší ako východiskový, ale nebojte sa, nič podstatné v ňom nebude chýbať, iba nejaké prázdne miesta po vymazaných objektoch.

Upozornenia:

Radšej nemajte zakliknutú možnosť DELETE OBJECTS WITH UNDEFINED SYMBOL. Prečo? Mohlo sa vám napríklad stať, že ste zo sady symbolov omylom odstránili taký, ktorý ste využili pri kreslení objektov mapy. Tie objekty naďalej v mape existujú, ale len ako objekty s nedefinovaným symbolom. Pri zakliknutej možnosti DELETE OBJECTS WITH UNDEFINED SYMBOL by ste odstránili aj tieto prácne nakreslené objekty, ktorým by inak bolo možné symbol spätne priradiť.

1. Všetky časti sa postupne kreslia do jediného súboru. Obvykle to nie je možné z časových dôvodov.

Riešenie: Je jedno, z ktorého do ktorého súboru sa importuje (Import sa nachádza pod menu File). Pri importe je však nutné prepísať hodnoty offsetu (posunu) , ktoré vám importné okienko ponúka na [0,0]. V OCAD-e 5 je nutné navyše nezakliknúť voľbu CLICK POSITION WITH MOUSE.

3. Ďalšiu situáciu i s riešením ponúka Z. Lenhart:

Riešenie: Územia je nutné spájať po dvojiciach podľa veľkosti (najväčšie dve najprv). Najprv

zistíme, či je v oboch mapových súboroch v PREFERENCES / SCALES / MAP SCALE nastavená mierka 15000. Pokiaľ nie, opravíme. Potom zistíme, v akej mierke sú súbory skutočne. Robí sa to porovnaním vzdialenosti tej istej dvojice bodov v mapovom súbore a v lesnom origináli alebo základnej mape. Z pomeru týchto vzdialeností zistíme mierku mapového súboru. Túto mierku zapíšeme do PREFERENCES / SCALES / MAP SCALE. Príkazom OPTIONS / CHANGE SCALE dáme zmeniť mierku na 1:15000. Pritom nesmie byť zakliknutá možnosť ENLARGE / REDUCE SYMBOLS !!! Toto urobíme v oboch súboroch.

Teraz máme v oboch súbory v mapy rovnakej mierky a stačí nám zistiť uhol, o ktorý sú pootočené. Spojnica spomínaných dvoch bodov bude preponou pravouhlého trojuholníka a odvesny skonštruujeme v kresliacom móde STRAIGHT LINE pomocou klávesy ALT. Na kalkulačke ľahko vypočítame napr. tangens uhla v jednom i druhom prípade. Veľkosti uhlov odčítame jednu od druhej a máme uhol, o ktorý je treba jednu z máp pootočiť. To sa docieli pomocou ROTATE MAP. Pozor, nesmie byť pritom zakliknutá možnosť ROTATE SYMBOLS!!!

(Rado Jonáš)

1. povinné údaje (v zmysle vyhlášky ÚGKaK SR č. 178/1996, ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o geodézii a kartografii [8] a podľa Mapového poriadku SZOŠ [4]):

• názov,
• mierka,
• ekvidištanta (výškový rozostup vrstevníc),
• registračné číslo,
• autor (i),
• doba terénnych prác (mapovania), resp. stav k určitému mesiacu v roku,
• vydavateľ, jeho sídlo a doložka o ochrane autorských práv,
• podklady a ich doložka o ochrane autorských práv,
• opis použitých značiek pre zvláštne objekty,
• poludníky vo vzdialenosti 500 resp. 250 m od seba (podľa mierky: 1:15000 resp. 1:10000) modrou resp. čiernou farbou, podľa toho, ktorá farba bude menej v konflikte s kresbou mapy (závisí od toho, či je na mape viac čiernej alebo modrej, u nás je zvyčajne viac čiernej, preto sa používajú modré poludníky), rovnobežné s okrajom mapy,

1. nepovinné údaje, ktoré však vrelo odporúčam na mape uviesť:

• vlícovacie kríže (minimálne 2 a čo najďalej od seba kvôli tlači),
• prehľadná mapka o tom, ktorý mapár je za čo zodpovedný,
• kto kreslil,
• plocha zmapovaného územia,
• prehľadná mapka uvádzajúca polohu zmapovaného územia,
• kontaktná osoba,
• použité meracie prostriedky,
• tlačiareň.

Napríklad:

Všetky údaje sa zvyčajne rozmiestnia vhodne na ploche okolo kresby mapy v závislosti od možností, ktoré sú dané veľkosťou papiera a tvarom zmapovanej plochy. Netreba zabúdať ani na reklamy a prípadnú tapetu (podklad), ktorá vyplní celé okolie kresby mapy. Dajte však pozor, aby nebola príliš výrazná a “nebila sa” s kresbou mapy! Týka sa to jednak použitých farieb a jednak veľkosti použitých symbolov v tejto “tapete”. Medze fantázie sa však v tejto oblasti nekladú.

Vývoj výpočtovej techniky a jej agresívny a rýchly prienik do väčšiny oblastí ľudskej činnosti poznamenal i aktivity súvisiace s prípravou podkladov do tlače. Ručné kreslenie jednotlivých farieb na fólie tušom a ich následné zmenšovanie je už minulosťou. Dnes to za nás robí počítač (rozklad na jednotlivé farby a export do samostatných súborov, ich tzv. osvit, t.j. vytvorenie samostatných filmov pre jednotlivé farby). Po nakreslení mapy v kresliacom programe OCAD odporúčam (z vlastnej skúsenosti) zveriť túto fázu do rúk odborníkom, ktorí s tým majú dostatočné skúsenosti – napr. firme END s.r.o. z Topoľčianok (Dušan Richter), tel. 087/7721612, e-mail: end@ba.telecom.sk. Keď som zabezpečoval osvit sám na iných pracoviskách, vždy som narazil na určité problémy, ktoré mi zobrali zbytočne veľa času a prostriedkov. To vám netreba.

Po nakreslení je potrebné v OCAD-e v roletovom menu pre “FILE” zvoliť voľbu “PRINT” a v nej voľby “SPOT COLOR SEPARATION” a “EPS FILE”. Ďalší dôležitý údaj je PRINT SCALE. Tu nastavujeme výslednú mierku mapy. Veľkosť výslednej mapy si skontrolujeme v okne, ktoré sa nám zobrazí po stlačení tlačidla WINDOW, kde sa nám zobrazí PRINT SIZE (tlačová veľkosť). Je dobré si túto veľkosť zapísať, pretože ju budete potrebovať pri vkladaní EPS súborov do programov, z ktorých sa osvituje. Po potvrdení tohto okna sa vytvoria súbory s príponou EPS (Encapsulated postscript) pre čiernu, hnedú, zelenú, modrú, žltú, fialovú a sivú štandardne, plus pre farby, ktoré sme vytvorili naviac (napr. červenú). Zvyčajne sa použije len prvých 5 farieb (pre klasickú tlač), prípadne červená na reklamy alebo fialová na kontroly a trate. EPS súbory sa dajú prezerať v programoch Illustrator alebo Photoshop. Dajú sa načítať aj do Corel Draw cez filter postscript interpreted

Ešte predtým, ako začnete vytvárať EPS súbory, je dôležité, aby ste mali správne navolené písma (fonts). V programe OCAD sú štandardne predvolené písma Arial, alebo Times New Roman. Toto sú anglické fonty, ktoré nepodporujú našu diakritiku. Je potrebné zmeniť tieto písma na našu sadu t.j. Arial CE, Times New Roman CE. Písmo zmeníte v menu SYMBOL/EDIT.

Po vytvorení EPS súborov sa potom vkladajú do programov (Quark Xpress, PageMaker, Corel Ventura, Adobe In Design), z ktorých sa robí osvit. Zo žiadnych ďalších programov nedoporučujem robiť osvit. Osvitová jednotka vygeneruje filmy pre jednotlivé farby v príslušnej mierke. Samozrejme, každá fólia je potlačená len čiernou. Tieto fólie sú potom podkladovými materiálmi pre ofsetovú tlač. Pre ofsetovú tlač je nutné, aby filmy boli zrkadlovo otočené. Dôležitý údaj, ktorý sa nastavuje na osvitovej jednotke je frekvencia rastru. Štandardne sa pre ofset používa raster 70 lpc (liniek na centimeter). Ale pozor! Pre mapy OB je to 40 lpc alebo 102 lpi (liniek na inch (palec)). Je dôležité, aby osvitová jednotka mala možnosť nastavenia týchto rastrov (nie každá osvitová jednotka to vie) - hrozí vám potom, že vaša výsledná mapa bude vyzerať ako žilinská mapa O ničom I.

Má výhodu v tom, že ním môžeme dosiahnuť oveľa väčší počet farieb vždy len pri 4 fóliách. Farby vznikajú kombináciou miniatúrnych bodiek týchto štyroch farieb. Je to lacnejšie a reklamy môžu byť zložité plnofarebné s rôznymi odtieňami. Keď spomínam výhody, musím i nevýhody – vyžaduje vysokú náročnosť na presnosť sútlače farieb, ktorá je závislá od viacerých faktorov. Najmä vrstevnice, ktoré sú tenké hnedé čiary skladajúce sa z rôzneho podielu všetkých štyroch farieb CMYK-u a pri posunutí niektorej farby zhrubnú a sú neostré.

Z tohto dôvodu sa zrodil postup, ktorý kombinuje výhody oboch postupov:

CMYK + B – t.j. technológia CMYK pre všetky farby okrem hnedej. Hnedá sa svieti i tlačí osobitne, práve kvôli spomenutým vrstevniciam. Ako prvý krok vrelo doporučujem si zálohovať ocadovský súbor (nie len na disketu) Pri tlači ofsetom je potrebné aby pod čiernou farbou nebola vybratá žiadna farba (napr. miesto, kde je cesta na lúke bude na filme so žltou farbou plné, nebude v nej vybratá tá cesta). Toto dosiahneme v OCAD 7 tým, že v menu SYMBOL, COLORS postupne vyberáme farby, ktoré obsahujú 100% čiernej (u tých farieb, ktoré obsahujú menšie %, treba mať možnosť OVERPRINT nezaškrtnutú), stlačíme tlačidlo COLOR a zaškrtneme možnosť OVERPRINT. Táto možnosť však v OCAD-e 5 a 6 nie je.

Ďalší krok je vytvorenie EPS súboru s hnedou farbou (v roletovom menu pre “FILE” zvoliť voľbu “PRINT” a v nej voľby “SPOT COLOR SEPARATION” a “EPS FILE”). Keď už máme vytvorený EPS súbor s hnedou farbou, je potrebné v definíciách farieb vymazať hnedú farbu (v menu SYMBOL, COLORS postupne vyberáme hnedé farby (brown, brown 50%, brown 20%, street infill), stlačíme tlačidlo COLOR a následne DELETE). Ak už máme toto urobené, vytvoríme tzv. kompozitný EPS súbor (farby nie sú rozseparované) tak, že v menu PRINT si vyznačíme COLOR MAP a EPS FILE. Ostatné nastavenie a postup je obdobný ako v predchádzajúcom popise vytvárania EPS súborov jednotlivých farieb.

Pri nastavení rastra na osvitovej jednotke dochádza k určitému problému, lebo tento raster nie je definovaný v normách IOF. Doporučujem raster medzi 60 - 70 lpc.

Ďalšia možnosť je dodať zdrojový ocadový súbor + použité písma, ktoré nie sú štandardné, už spomínanej firme, ktorá tieto veci spraví za vás. Je dobré, keď sa dodá aj nátlačok 1:1. Stačí čiernobiela kópia. Toto slúži na skontrolovanie, či pripravené súbory na osvit sú v poriadku (veľkosť, značky atď.)

Pri “výrobe tapety resp. okolia” kresby mapy pozor na nasledovnú vec. Ako príklad poslúžia mapy na Svetový pohár ’98. V prvých vytvorených súboroch sa nachádzali jemné čiary pochádzajúce práve z onej tapety resp. okolia, ktoré sa nedali odstrániť (chyba OCAD-u). Zistili sme, že ak chcete mať nejakú tapetu resp. okolie na mape, je potrebné aby nezachádzalo pod kresbu mapy (nesmiete urobiť tapetu resp. okolie na celej mape a vyrezať tú časť, kde je kresba). Odporúčame “pozliepať celú tapetu resp. okolie z menších na seba nadväzujúcich kúskov.

Keď už teda existujú fólie na základe jedného z týchto postupov, vec je už v rukách tlačiara. Ešte pred samotnou tlačou existuje možnosť korekcií na fólii (vyškrabanie, vystrihnutie, montáž textov alebo reklám). Avšak toto využívajme len v krajnom prípade. Jemnosť práce je ťažko dosiahnuteľná. Z fólií, t.j. filmov, sa vyhotovia v tlačiarni tlačové dosky - sú to vlastne tenké kovové platne (zliatina hliníka) ovrstvené z jednej strany svetlo citlivým materiálom a vyhotovené v kopírovacom zariadení, kde svetlo prenikne filmom a neprenikne čiernym obrazom (kresba napr. vrstevnice) na svetlocitlivú vrstvu. Osvetlená časť tlačovej dosky sa vo vývojke odstráni a ostane iba kresba. Princíp je v podstate taký ako pri fotografovaní a spracúvaní čiernobieleho filmu. Kresba na doske potom v ofsetovom stroji prijíma farbu, ktorá je otlačená na papier. Potom tlačiar namieša resp. zvolí správny odtieň príslušnej farby a môže tlačiť. Odtieň farby určuje predpis IOF a to číslom alebo názvom podľa vzorkovníka farieb PANTONE (PMS = Pantone matching system), ktorý je súčasne už známy a temer všade používaný (v reklame, grafike, atď).

čierna Process Black Process Black

hnedá 471 471

modrá 299 299

zelená 361 362

šedá 428 428

fialová Purple Purple

Iba Process Black a Purple sú farby zo 14 základných farieb, z ktorých sa miešajú stovky všemožných odtieňov a tieto môže tlačiar priamo nabrať z krabice a na každej mape budú rovnaké. Ostatné si musí sám namiešať z farieb dostupných v tlačiarni, a to už je jeho umenie trafiť ten správny tón.

Pri výbere tlačiarne opäť odporúčam tlačiareň so skúsenosťami s tlačou máp pre OB. Na Slovensku je to najmä Cart print Nitra, tel. 087/7721074 (Ján Ďurín). Sebelepšia renomovaná tlačiareň bez skúseností s tlačou máp pre OB vás môže prekvapiť tým, čo by vám ani vo sne nenapadlo – napr. tlačiareň cenín Kasico a.s. vytlačila klubu OB Kobra mapy s vysokou presnosťou, avšak v snahe o kvalitnú dodávku všetky mapy poprehýbala úhľadne napoly na formát A4 …

Moderné tlačiarenské stroje vytlačia i päť farieb naraz, staršie po 1-2 farbách, potom treba mapy vložiť do stroja znova. Pri plánovaní veľkosti mapy nezabúdajte na formát používaného papiera (v Cartprinte je to maximálne 63x46 cm) a účelné využitie tohto formátu. Je možné naň rozmiestniť viac kópií rovnakej mapy alebo kombinovať rôzne mapy. Výrazne sa tým zníži ich cena. Preto odporúčam vopred konzultovať s J. Ďurínom.

Papier na mapy OB sa používa obojstranne natieraný (tzv. krieda) matný, hrúbka sa osvedčila 115g/m². Predtým sa používal hlavne vo Švajčiarsku vodeodolný Syntosil alebo lacnejší Pretex (GPS 1991). V súčastnosti sa k tejto vlastnosti pridružila odolnosť voči roztrhnutiu a najviac sa používa Polyart (WMOC 98 Nový Bor, WMOC 99 Aarhus, Dánsko). Pre organizátorov a pretekárov je to výborná vec, ale drahá. Cena Polyartu je cca 800 % ceny bežného papiera na mapy.

Keď ste zvládli celú tortúru pri tvorbe mapy, odmenou vám je mapa samotná. Je v nej zhmotnené úsilie a čas mnohých ľudí. Dúfam, že k úspešnému mapovaniu ako i k priebehu následných činností – kresleniu v OCAD-e a samotnej tlači prispela svojou mierou i táto príručka, kde sme sa snažili zozbierať a odovzdať vám naše skúsenosti. Táto príručka si nerobí nároky na komplexné poňatie a vyčerpanie celej problematiky. Určite sa dá o viacerých veciach polemizovať. Veríme však, že predstavuje v tejto oblasti prínos a dobudúcna poslúži ako zdroj informácií viacerým záujemcom o tvorbu máp pre OB. Pre ďalšie informácie je možné obrátiť sa na Mapovú komisiu SZOŠ, prípadne priamo na autorov tejto príručky.

Junácka 6

83280 Bratislava

e-mail: szob@isternet.sk

tel. 07/49249207

Gelnická 20

83106 Bratislava

e-mail: geofmabe@nic.savba.sk

tel. 07/59410615

J. Smreka 10

84107 Bratislava

e-mail: jonas@enviro.gov.sk

tel. 07/59562244

Absolonova 12

62400 Brno

e-mail: mzm@mzm.anet.cz

tel. 00420 5 42321205

Hrabov Vŕšok

99142 Hrušov

gmkvk@bb.psg.sk

Tu uvádzame mená tých autorov, ktorí sa za posledné dva roky podieľali na tvorbe máp pre OB na Slovensku.

Gustáv Barták

Martin Bednárik

Maroš Bukovác

Ivan Butaš

Medard Féder st.

Ján Furucz

Dušan Furucz

Juraj Hammer

Juraj Horniak

Silvia Chupeková

Peter Illes

Radoslav Jonáš

Marián Kazík

Pavol Krišpinský

Ján Kuchta

Ivan Kundrata

Peter Labuda

Ján Magna

Róbert Miček

Milan Mitelman

Juraj Nagy

Juraj Nemec

Štefan Noga

Mikuláš Novota ml.

Igor Patráš

Milan Petrinec

Jozef Pollák

Peter Sláma ml.

Marián Spišiak

Michal Stasz

Pavol Šoltés

1. Aljošin, V. M.: Karta v sportivnom orientirovanii, Fizkuľtura i sport, Moskva, 1983.
2. Lenhart, Z.: Mapařské tipy a triky, Orientační běh č. 4, str. 59 – 60, ČSOB, Praha 1999.
3. Lenhart, Z: Mapování s výškoměrem, Orientační běh č. 4, str. 75-76, ČSOB, Praha 1997.
4. Mapový poriadok Mapovej komisie SZOŠ. Bratislava, SZOŠ 1998.
5. Mapy pro orientační běh, mezinárodní norma IOF, ČSOB, 1990.
6. Muríň, P.: Autorský zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení neskorších predpisov, Ekonomický poradca podnikateľa 6/1998.
7. Steinegger, H.: Getting Started with OCAD for Windows 95/NT, Version 6.0, Švajčiarsko, 1996
8. Vyhláška ÚGK a K SR č. 178/1996, ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o geodézii a kartografii, Zbierka zákonov, čiastka 64, 1996, str. 1158
9. Zákon SNR č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii Zbierka zákonov čiastka 74, 1995, str. 1782

1. Honzová, M: Tvorba mapy pro orientační běh a využití pro výcvik topografie, diplomová práca, Přírodovědecká fakulta Ostravskej university, Ostrava, 1997.
2. Kartenkomission SOLV: Herstellung einer OL-Karte, Švajčiarsko, 1998.
3. Miček, R.: Model výučby orientačného behu pre školské potreby v rámci turistického kurzu na Morskom oku, diplomová práca, Fakulta humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove, 1999.
4. Nagy, J.: Orientačný beh, Vydavateľstvo Šport, Bratislava 1988.
5. Nagy, J.: Roky medzi kontrolami, Slovenský zväz orientačného behu, Bratislava 1991.
6. Spišiak, M.: Tvorba a spracovanie mapy na orientačný beh, diplomová práca, Stavebná fakulta Slovenskej technickej univerzity Bratislava, 1999.